Niekedy na jar roku 2002 za prvej vlády Mikuláša Dzurindu sa udiali dve veci. Tak trocha bokom, malým politickým gaťafalšom, vznikla poslaneckým pozmeňovacím návrhom k inému zákonu Slovenská zdravotnícka univerzita. Po policajtoch a vojakoch mali zrazu štátnu vysokú školu aj zdravotníci. V systéme verejných vysokých škôl to nie je celkom obvyklé a asi ani žiaduce. Nech sa však páči… Zdalo sa, že časť končiacich politikov si takýmto spôsobom chce tak trocha vytvoriť trafiku, ktorá by ich na staré kolená živila, navyše, keď sa ako bonus objavila možnosť ľahšie získať akademické tituly, tak trocha podľa českého princípu „Sami sobě“.
Vzdelávanie sestier
Druhou udalosťou bolo zavedenie povinného vysokoškolského vzdelávania sestier. Budúcim sestrám už nemala stačiť maturita. Aby ich vzdelanie mohlo byť uznávané aj v krajinách EÚ, mali mať buď ďalšie nadstavbové trojročné, v podstate však stredoškolské vzdelanie, čím by sa stali diplomovanými sestrami, alebo vysokoškolské vzdelanie prvého stupňa. Táto zásadná zmena bola výsledkom prístupových rokovaní o vstupe Slovenska do EÚ. Generácia dovtedajších sestier dostala výnimku, mohla dokončiť svoju profesiu aj so strednou školou, no v prípade, že by chcela niektorá z nich vymeniť pracovisko, mohli nastať komplikácie s uznaním jej vzdelania. Takmer okamžite vznikla na SZU fakulta ošetrovateľstva a vzdelávanie sa mohlo začať. Zo strachu o svoju budúcnosť veľa sestier s maturitou v praxi začalo popri zamestnaní študovať na vysokých školách po celom Slovensku. Existujúce stredné školy v podstate s nezmeneným študijným obsahom začali pripravovať zdravotníckych asistentov.
V Českej republike zvolili inú cestu, väčší dôraz kládli na ďalšie vzdelávanie sestier v trojročnej nadstavbe, nie na vysokej škole. I keď papierovo je výsledok štúdia rovnaký, je zjavný rozdiel v kvalite vzdelania, pretože výučbu diplomovaných sestier realizujú stredoškolskí učitelia.
Takže dnes ako sestry pôsobia absolventky stredných škôl spred roku 2002, diplomované, s prvým stupňom vysokej školy – bakalárky, a dokonca aj s druhým stupňom – magisterky. Len na spresnenie, sestrami sú aj muži, ak majú príslušné vzdelanie.
Podobne povinnosť kvalitatívne lepšieho vzdelávania majú aj pôrodné asistentky, fyzioterapeuti, rtg. laboranti a mnoho ďalších zdravotníckych povolaní.
V reformných zákonoch sme sestrám a pôrodným asistentkám dali postavenie poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, môžu podobne ako lekári pracovať buď na základe licencie, alebo byť zamestnané. Vedú vlastné ošetrovateľské záznamy a vydávajú k lekárskej správe po skončení hospitalizácie aj ošetrovateľskú správu. Takisto sme im dali na to obdobie veľké kompetencie v porovnaní s tými, čo mali dovtedy, čo bol skok do iného tisícročia. Na rozdiel od lekárov, sestry pracujú v nemocnici v trojsmernej prevádzke, navyše majú neuveriteľnú schopnosť väčšinou si zvoliť úplne nevhodné zástupkyne v komore alebo v odboroch. Inak by s nimi strana a vláda nemohli narábať tak, ako sa to deje.
Množstvo hlúpostí
Sestry si vyššie platy vybojovali ako prvé, ich mzdy mali byť v zákone, ktorý parlament aj schválil. Až po nich naštartovali lekári a ich odborový zväz. Vyvzdorovali si tiež mzdy v zákone, vznikol mzdový automat, ktorý dobrým nedáva a slabším garantuje pomerne vysoké mzdy. Žiadna diferenciácia podľa kvality práce. Za ministerky Zuzany Zvolenskej Ústavný súd na podnet lekárskej komory zákon o sesterských mzdách pozastavil s odôvodnením, že nie sú peniaze. V identickej situácii podnet na lekárske mzdy však sestry nepodali. Na tie teda asi peniaze sú? To je prvá z množstva hlúpostí, ktoré sesterská komora a odbory urobili. Keď si sestry, podnecované svojimi sesterskými odbormi, chceli výpoveďami vynútiť zlepšenie naozaj biedneho postavenia, skončilo sa to viac-menej fiaskom. Nehovoriac o tom, že pani predsedníčka prejavila snahu byť v politike, čím definitívne zabila nádej sestier na úspešný protest.
Sestier je čoraz menej, niekde ich nedostatok začína ohrozovať prevádzku zariadení. Je jasné, že príčinou sú mizerné platové aj pracovné podmienky. Dnes lákajú obchodné reťazce predavačku za 800 € mesačne. O takom nástupnom plate vysokoškolsky vzdelaná sestra absolventka môže iba snívať.
Karpatskí géniovia, a ukazuje sa, že ich nie je málo, vymysleli niečo prevratné. V prvom rade posilnili kompetencie asistentov, ktorí sa v podstate stali asistentmi lekárov, pretože riadiť ich môžu priamo lekári, a nie sestry ako doteraz. Pritom všade v rozumnom svete asistenti majú asistovať sestrám.
Ešte múdrejší krok je znížiť latku a vymyslieť čudo s názvompraktická sestra. Na jej vzdelanie bude stačiť namiesto troch rokov nadstavbového štúdia po maturite iba rok. To, že táto praktická sestra nebude môcť robiť sestru nikde inde, iba na Slovensku a možno v Česku (pretože ani tam podobní géniovia nevyhynuli), už nikomu neprekáža. Veď aspoň ostanú doma a budú robiť v podmienkach, ktoré im nadiktujú. Objektívne treba povedať, že za to si tak trocha môžu aj sestry samotné, keď už pre nič iné, tak preto, že akosi príliš často z ich úst znie, že „ja som magisterka a toto či hento robiť nebudem“. Áno, magisterky potrebujeme, možno dvesto do riadiacich funkcií, ale nie tisíce. Stali sa však obeťami školského systému, keď sa škole platí za kus, a je jedno, či platí štát alebo aj samotné študentky. Školy robili doslova nábor na druhý stupeň vysokoškolského vzdelávania, navyše táto nepremyslená vzdelávacia politika štátu sa netýka iba zdravotníctva.
Aké je riešenie?
Správnym riešením je niečo úplne iné ako podliezanie latky. V prvom rade sa musia vytvoriť také pracovné a finančné podmienky, ktoré budú sestry stabilizovať. Významne treba rozšíriť kompetencie sestier, na čo stačí vyhláška a vôľa, čím sa odľahčí lekárom. Až tak, že sa môžu významne zmeniť personálne normatívy do tej miery, aby moderná personálna štruktúra zvýšila efektivitu aj produktivitu práce a neindukovala prezamestnanosť. Správnym riešením teda nie je podliezanie latky a odkladanie významných zmien, ale naopak, efektivita a produktivita, avšak nielen v rečiach. Sestra je súčasťou tímu a má nezastupiteľné miesto v systéme poskytovania zdravotnej starostlivosti. Akékoľvek chytráčenie, podliezanie latky sa nakoniec vráti jej autorom ako bumerang. Nehovoriac o tom, že celá generácia vysokoškolsky vzdelaných sestier sa zrazu stane akoby nepotrebnou. Kde je potom právna istota, že sestrám vnútené vysokoškolské vzdelávania nebolo zbytočné a že námahu aj nemalé zdroje, ktoré na štúdium vynaložili, si môžu strčiť za čepiec? A strčiť za čepiec si ho môžu aj tí chlapi sestry.
Rudolf Zajac
exminister zdravotníctva
