Marián Bubeník:
S ministrom zdravotníctva Rudolfom Zajacom
Štyri zdravotnícke zákony, ktoré vláda včera schválila a posunula do parlamentu, plus ďalšie dva zákony, ktoré pripravuje, chcete po ich schválení uviesť do života naraz. Neobávate sa chaosu, ktorý takto môže vzniknúť? Všetci sa pamätáme, čo spôsobil len jediný zákon o zdravotnej starostlivosti, ktorý zaviedol poplatky za služby.
– Zákony budú nadobúdať účinnosť od 1. septembra až do 30. júna budúceho roku. Prechod a zmena teda budú plynulé a spojené najmä s transformáciou zdravotných poisťovní.
Neobávate sa však toho, že nový prezident SR, ktorý bude z opozičných radov, vám nastaví prekážku tým, že odmietne zákony podpísať?
– Obaja kandidáti ako skúsení politici prinajmenšom vedia, že v zdravotníctve bolo treba spraviť poriadok. Myslím si preto, že zákony bez akýchkoľvek problémov schvália. Navyše, v parlamente sa vždy nájde 76 hlasov, v najhoršom na prelomenie prezidentského veta. Obavy máme skôr z toho, aby zdravotnícka verejnosť prijala zákony s pochopením.
Prečo ako minister mlčíte v prípade pochybenia zdravotníckeho personálu v nemocnici v Banskej Bystrici, ktorý zapríčinil smrť pacientky zámenou transfúznej krvi?
– Ide o jasné nedorozumenie. Prípad pochybenia lekára v bojnickej nemocnici som prvýkrát komentoval až po tom, čo som dostal závery šetrenia hlavného odborníka ministerstva. Kauza sa stala v októbri a ja som ako minister začal konať až v januári po dôkladnom preukázaní, kto bol na vine. Podobne som postupoval v prípade úmrtia pacientky v súkromnom zariadení Medius, teda až po výsledkoch kontroly hlavného odborníka pre anestéziológiu. Rovnako som sa napokon zachoval aj v prípade pôrodnice v Banskej Štiavnici. Dodnes som sa k tomuto prípadu nevyjadril, pretože zatiaľ nemám k dispozícii spis. Odvolanie riaditeľa tamojšej nemocnice teda ku mne nedorazilo, pretože to je v kompetencii VÚC Banská Bystrica. V najnovšom prípade úmrtia pacientky sa chcem ako minister ospravedlniť príbuzným, pretože zomrela pre chybu zdravotníckeho zariadenia a jeho konkrétneho personálu – sestry a lekára. Je to strašná tragédia, ktorá sa síce môže stať, a kto nerobí, nerobí ani chyby.
Spomínate si, že by sa takáto chyba stala v minulosti?
– Zo svojej 28-ročnej praxe si takúto transfúznu chybu nepamätám. Podávanie transfúzie krvi je vlastne transplantácia tekutého tkaniva krvi. Predchádza tým mnohým biochemickým pokusom a testom. Je skoro neuveriteľné, aby sa pacientovi podala iná krv. Dal som prešetriť celý prípad aj z toho pohľadu, či nedošlo k zámene vnútorného obsahu krvnej konzervy s nápisom na nej. Našťastie toto sa nepreukázalo. Poverený riaditeľ nemocnice Rusnák konal prísne a veľmi kvalifikovane a vykonal natoľko razantné opatrenia, aké mal v kompetencii. Okamžite totiž prepustil zdravotnú sestru, ktorá je trestnoprávne zodpovedná, urobil všetky nevyhnutné kroky, aby zabezpečil pravdu. Nedovolil sfalšovať a manipulovať s údajmi na chorobopise pacientky a odstavil primára a lekára oddelenia zo služby. Hlavnú zodpovednosť pri podávaní transfúzie má však vždy lekár, a preto aj postihy pri pochybení je potrebné vyvodiť najmä voči lekárom a menej voči sestrám.
Prípadov pochybenia zdravotníkov pribúda. Znamená to, že za ministrovania vašich predchodcov sa podobné prípady nemedializovali, alebo pacienti sa začínajú nebáť povedať, čo robia lekári zle?
– Netrúfam si povedať, ä prípadov pribúda, trúfam si povedať, že pacienti sa oslobodili spod strachu. Pochopili, že my slúžime pacientom, a nie naopak. V každom prípade podporujem pravdu. Tá je na strane pacienta vždy a ak došlo k poškodeniu jeho zdravia – o to viacej. Lekár predsa musí prejavovať úctu k pacientom, tak ako musí mať úctu k pravde. Ak ju pacient nemá, lekár nesmie povedať, že klame, ale že sa mýli.
Slovenskí zdravotníci sú fantastickými odborníkmi, pracujú obetavo ako včeličky v ťažkých podmienkach. Za to im treba vytvoriť podmienky a každý deň poďakovať. Na druhej strane im treba povedať – tu sa stala chyba. Nechcem komentovať výroky typu .Zajac zavádza taký chaos v rezorte, že už začínajú ľudia umierať“. No viem, že vždy budem stáť na strane pravdy a pacientov. Pre nich sme tu. Ak nebude pacientov, nemusí byť ani zdravotníctvo.
Iste, keby nebolo chorých, nebolo by ani lekárov…
– To je síce pravda, no ak by to tak nebolo, nestávalo by sa, že k nám chodí denne niekoľko sťažností pacientov, že zdravotníci na nich kričia, šikanujú ich a nevybavujú ich požiadavky.
Mnohí lekári sú však pobúrení vašimi vyjadreniami, ktoré smerujú cez médiá proti nim. Akoby ste ich s tými, čo ublížili pacientom či už len nezákonným vyberaním poplatkov, alebo zapríčinením smrti pacientov – hádzali do jedného vreca…
– Priznávam – je to možno moja chyba. Je o mne známe, že neviem chváliť. Neviem si však predstaviť, že by som mal byť nadšený, ak vyhasne život mladého dievčaťa po plastickej operácii. Keď sme sa púšťali do reformy, zdôrazňovali sme, že to je reforma pre občanov, a nie pre zdravotníkov. Problém je v tom, že mediálne zaujímavými sú kauzy – mŕtvoly, spermie, vraždy, amputované nohy. A pokiaľ ide o lekárov – ak sa ma prídete spýtať na úspešnú tridsiatu transplantáciu obličiek, poviem, že je to vďaka našim skvelým lekárom. Ale v Českú ich robia 400 ročne a my ich robíme len 40. Nefunguje tu dialyzačná loby? Nedialyzujeme trochu priveľa a nebráni dialyzačná loby transplantáciám, pretože ide o veľký zdravotnícky biznis, pretože by stratila svojich klientov? Musíme na to myslieť. Môžem však na druhej strane chváliť, že vďaka šikovným zdravotníkom sme napríklad zvýšili o 40 percent kardio-výkon v Košiciach. Ťažko však môžem niekoho chváliť pri úmrtiach.
Lekári však zdôrazňujú pacientom, že za malú plaču v porovnaní s ich kolegami v zahraničí nemožno zlepšiť zdravotnú starostlivosť. Ak ich lepšie zaplatíte, predpokladáte že zlepšia svoj prístup k pacientom?
– Ako ktorí. Nepodarilo sa nám presadiť, aby dobrý lekár zarábal veľa, slabý nech nezarába. Nech odíde do Česká, do Ruska, alebo nech nerobí medicínu vôbec. Veľmi rýchlo proti tomu všetci lekári vyštartovali ruka v ruke. Ako má byť motivovaný vynikajúci operatér, ktorý zarobí ako ten posledný fušer? Prečo by mal mať Sova takú istú mzdu ako Cvach? Zbytočne sa budeme baviť o zvýšení miezd, keď existujú oddelenia s päťdesiatimi lekármi na päťdesiat postelí. Nejde tu teda o mzdy. Dôležitý je podiel mzdových prostriedkov, ktorý môžeme vyčleniť z dostupných zdrojov. Rozumiem tomu, že naši lekári nie sú dobre platení, skôr slabšie. Čo ale zdravotné sestry? Keď sme uzavreli dohodu s riaditeľmi nemocníc ohľadom mzdových nákladov, jednou z podmienok bolo, aby neznižovali sestrám mzdy.
Prejdime k pripravovaným zákonom. Uvoľňujete nimi zdravotnícku sieť, čo má pre život smrteľníka znamenať asi toľko, že na lekára môže natrafiť takpovediac na každom rohu. Pacientov však nepribudne a ak sa v dedine s 500 obyvateľmi zrazu ocitnú dvaja lekári, zisk si budú musieť deliť na polovicu. Pribudne teda viac lekárov? Budeme čakať na vyšetrenie kratšie?
– Jedným pojmom je čakanie na vyšetrenie u lekára, pretože dnes sa čakacia doba pohybuje niekde aj viac ako tri hodiny. Druhým pojmom je čakanie na výkon, na operáciu. Pravda je však niekde inde. Finta je v tom, že ak v tejto dedine budú odrazu dvaja, jeden bude zarábať 60-tisíc, druhý nezarobí nič alebo bude živoriť. V nových zákonoch nepoznáme iný pojem ako je minimálna verejná a minimálna sieť lekárov. Je to taká sieť, ktorou štát zaručuje efektívnu dostupnosť efektívnej zdravotnej starostlivosti. Začne slobodný výber pacienta, ktorý si zvolí, či navštívi lekára, ktorý má zmluvu s jeho zdravotnou poisťovňou, alebo nemá. Tu sa začne prejavovať konkurencia medzi lekármi.
Bude mať potom pacient bližšie k lekárovi?
– Dokonca vám poviem, že lekári budú robiť náborové akcie, aby k nim pacienti chodili. Lepší lekár sa bude mať lepšie. Dokonca si dovolí zamestnať mladého lekára. Slabší sa bude mať nijako, pretože tam, kde nechodia pacienti, nechodia ani peniaze.
Čo môžu pacienti očakávať zavedením tzv. waiting-listov (čakacích listín)?
– Dnes pacienti čakajú napríklad na operácie očných šošoviek či endoprotézy. Problém je v tom, že tvorenie čakacích listín je dnes nelegálne. Pacient nevie, na základe čoho sa rozhoduje, že musí čakať dva roky, keď iný čaká len dva mesiace. Pôjde o povinnosť zdravotnej poisťovne viesť čakacie listy podľa poradia, ako budú nabiehať na návrh lekára. Pacient teda po zaradení bude čakať a nemôže ho predbehnúť ani minister zdravotníctva.
Nebude teda možné predbehnúť sa na operáciu ponúknutím pozornosti lekárovi?
– Nie, nebude. Druhým princípom bude, že ak zdravotná poisťovňa vytvorí zisk, je povinná z neho vyplatiť zdravotné výkony, ktoré sa realizovali na základe waiting-listov. Tento princíp funguje všade v Európe, okrem Nemecka. Nečakáme na voľnú operačnú sálu, pretože tých máme dosť. Čakáme na peniaze. Týmto chceme teda odstrániť veľký plod korupcie, pretože v súčasnosti vedú čakacie listiny lekári.
V zákonoch chcete rozšíriť nadštandardné služby, za ktoré si budú môcť ľudia v prípade záujmu priplatiť, čím dostanú lepšiu starostlivosť. Veľa ľudí s tučnými kontami neexistuje. Vyzerá však to, akoby dochádzalo k akejsi segregácii pacientov podľa príjmu. Pred Bohom srne si predsa všetci rovní, či nie?
– No a práve takto to nesmie byť. Ak mi ukážete jediného pacienta, ktorého sme segregovali napríklad tým, že nedostal dialýzu obličiek len za to, že je v hmotnej núdzi, potom áno. Niektorí ľudia majú kvalitnejšie autá, iní zas nie. Dôležité však je, aby sme nediferencovali kvalitu, objem a náklady na zdravotnú starostlivosť podľa sociálneho statusu občana. Ale ak niekto chce mať rýchlejšiu operáciu kĺbu, ak chce mať krajšiu a väčšiu izbu, viac návštev zdravotného personálu alebo dokonca väčšiu televíznu obrazovku, čiže nadštandard v servise, nech si priplatí. Tento pohľad teda nie je správny. Zdravotná starostlivosť teda bude prístupná každému rovnako a kritické riziko, ktoré nedokáže z vlastných zdrojov vykryť ani občan, musí dostať bezplatne. Doplácať budú 20-korunáčky rovnako bohatí aj chudobní.
Dvadsaťkorunáčka však chudobnému môže viac chýbať…
– Tomu rozumiem. Ale aj chlieb stojí rovnako tak pre chudobného, ako aj pre bohatého a svet trhového hospodárstva dokáže lepšie oceniť tých šikovnejších a zručnejších. Nemôžem však dopustiť, aby občania zo sociálne slabších rodín neboli transplantovaní, dialyzovaní alebo nedostali inzulín. Momentálne sme dopracovali posledné zmeny v kategorizácii, kde chceme znížiť doplatky aj na kartridžové náplne inzulínov pre diabetikov tak, aby sa stali dostupnejšími. Doplatky tým klesnú o vyše polovicu. Doteraz bol konkrétny doplatok 120, po novom bude okolo 50 korún.
Zdražie zdravotná starostlivosť v najbližších rokoch po vstupe do Európskej únie a môžu pacienti očakávať príchod „švajčiarskych“ cien?
– Švajčiarsko nie je celkom dobrý príklad. Skôr sa prikláňame k holandskému modelu zdravotníctva, pretože Švajčiari si platia prakticky za všetko. Holandský minister pre zdravie, šport a verejné blaho ma informoval, že rovnako prechádzajú na zmenu zdravotných poisťovní na akciové spoločnosti. Je to spôsob, akým ich prinútite hospodáriť. Holandský model sa nám teda páči, pretože finančná spoluúčasť pacienta neohrozuje. Vo Švajčiarsku napríklad platí, že čím menej dáva štát na stomatologickú starostlivosť, tým majú občania kvalitnejšie zuby. Našou predstavou je však zdravotná starostlivosť podobná krajinám Beneluxu, čiže s kvalitou, s malými čakacími dobami a dobrým vybavením zdravotníckych zariadení.
Hoci ste presvedčený o tom, že občania už viac peňazí na zdravotnú starostlivosť nedajú, predsa len si budú vo vlastnom záujme hradiť nepovinné zdravotné pripoistenie. Súhlasíte?
– Ja sa napríklad nepripoistím.
Ako minister budete mať predsa na lekára peniaze…
– Áno. Myslím si, že pripoisťovať sa budú najmä mladší ľudia. Pre stomatologickú starostlivosť však máme pripravený tzv. prechodný balík. Nemôžeme predsa dopustiť, aby si všetci starší ľudia okamžite plne hradili zubára. Bude pre nich platiť ochranná doba 15 rokov. Výška spoluúčastí sa im bude teda zvyšovať postupne každý rok. Individuálne poistenie však nie je všeliek. Na druhej strane sa napríklad mne už pri mojom príjme ani neoplatí platiť pripoistenie. Kvôli indexu rizika zdravia totiž budú mať starší občania aj výšku pripoistenia vyššiu.
Koľko za to približne zaplatíme?
– Optimálny podiel súkromných zdrojov na financovaní zdravotníctva je od 15 do 25 percent. Švajčiari majú napríklad až 48 percent. Odhadujem, že pripoistenie bude ročne stáť priemerného zamestnaného muža vo veku od 30 do 40 rokov 1500 až 2000 korún. Bude rozhodovať čas – čím skôr sa poistím, tým výhodnejšie poistky mi komerčná poisťovňa ponúkne. Každý má iný index rizika.
Tvorenie čakacích listín je dnes nelegálne. Pacient nevie, na základe čoho sa rozhoduje, že musí čakať dva roky, keď iný čaká len dva mesiace.
Nemôžem dopustiť, aby občania zo sociálne slabších rodín neboli transplantovaní, dialyzovaní, alebo nedostali inzulín.
Ako má byť motivovaný vynikajúci operatér, ktorý zarobí ako ten posledný fušer? Prečo by mal mať Sova takú istú mzdu ako Cvach?
Zdroj:
Národná obroda 16. 4. 2004
