V poslednom čase sa čoraz častejšie objavuje tvrdenie, že nemalý podiel na dlhoch zdravotníctva majú aj výdavky na lieky. Udáva sa, že napríklad Všeobecná zdravotná poisťovňa vydáva až 40 percent svojich zdrojov na krytie nákladov za lieky pre „svojich“ pacientov. Iné „neštátne“ poisťovne vydávajú okolo 31-35 percent. Argument Všeobecnej, že má preto vyššie výdavky na lieky, lebo štruktúra jej poistencov zahŕňa v sebe veľa starých ľudí, nezamestnaných a detí (poistenci štátu), neobstojí z jednoduchého dôvodu. Veľmi podobnú štruktúru poistencov má iná, menšia poisťovňa, a tá vydáva priemerne len 31 – 33 percent zdrojov na lieky. Správny argument, že príčinou vysokých výdavkov je fakt, že Všeobecná nemá dobrý revízny systém, mimochodom ide o základný princíp kvalitného hospodárenia s verejnými financiami, táto poisťovňa až zúrivo odmieta. Pravda je, že sa správa iba tak, ako jej to umožňuje systém. Štát de iure, občania de facto, pretože oni nakoniec dlhy Všeobecnej budú musieť zaplatiť, garantujú jej platobnú schopnosť.
Rozumný revízny systém fungujúcej poisťovne má sledovať oprávnenosť výdavkov aj na lieky. To sa dá urobiť len tak, že poisťovňa vo vlastnom záujme doslova kontroluje každý lekársky predpis liekov, oprávnenosť jeho indikácie, zdôvodnenie jeho predpisu.
Poisťovne nie sú nijako motivované správať sa ekonomicky, pretože nenesú žiadne riziko. Aj preto tečú naše peniaze na lieky do nekonečného dlhu.
Inou kapitolou, kde štát taktiež zohráva negatívnu úlohu, je zaraďovanie a kategorizácia liekov. Štát rozhoduje, ktorý liek bude zaradený do zoznamu preplácaných liekov a aj v ktorej kategórii. Pre výrobcov a distribútorov je logická prirodzená snaha presadiť sa do prvej kategórie – to znamená plne hradených liekov, lebo tie idú najlepšie na odbyt. Traduje sa, že náklady výrobcov alebo distribútorov s touto tortúrou sú asi 10 %. Aby čitateľ dobre rozumel, tak „na drevo“ a, samozrejme, pod stolom.
Štát ďalej stanovuje maximálne ceny, za ktoré sa smie liek predávať. Na prvý pohľad to vyzerá ako rozumné opatrenie, ale je to naopak. Prečo? Lieky môžeme rozdeliť do dvoch kategórií. Takzvané originálne, ktoré nemajú na svete ekvivalent. Ich výrobcovia investujú nesmierne prostriedky do ich vývoja, ktoré sa im musia vrátiť. Ich cena je preto veľmi vysoká, návratnosť je, samozrejme, neistá, ale zabezpečená, ak sa liek uplatní na trhu, pretože takýto liek na isté obdobie získava monopolné postavenie. Aj u nás je známy liek viagra. Ide o „klasický“ originálny liek s monopolným postavením na svetových trhoch. Výrobcovia si takéto lieky okamžite patentujú a chránia. Buď sa patent skončí po 20 rokoch, alebo na jeho výrobu predajú licenciu inému výrobcovi. Takto síce strácajú monopol, ale urýchľuje sa návratnosť financií. Či už predajom licencie, alebo po uplynutí lehoty sa objavia výrobcovia, ktorí taktiež začnú produkovať daný liek. Takéto duplikáty sa nazývajú generiká. Z hľadiska trhovej ekonomiky sa objavuje konkurencia. A konkurencia neznamená nič iné, iba zníženie ceny, pretože kupujúcemu sa zvyšuje možnosť voľby.
Otvárajú sa dve otázky. Musíme trh generík regulovať a určovať rôzne kritériá na ich zaradenie? Je jasné, že jediným relevantným kritériom musí byť cena, za ktorú nákupca služieb pre svojich pacientov dokáže liek nakúpiť. Ak bude molekula penicilínu stáť v dennej dávke u jedného výrobcu 10 korún a iného 5 korún, aj malé dieťa vie, ktorý z nich treba kupovať, nota bene z verejných financií. Pri originálnych liekoch musíme aplikovať iný spôsob. Ide o klasický monopol a jeho regulácia je naozaj nevyhnutná. V tejto skupine liekov sa nachádza už spomínaná viagra, ale aj antibiotiká ikstého radu, ktoré doslova zachraňujú život tam, kde bežné antibiotiká vzhľadom na rezistenciu už nezaberajú. Ale do inej skupiny budú patriť lieky napríklad používané pri liečbe HIV, Parkinsonovej choroby, atď.
Už len na týchto príkladoch vidno, že na regulácii sa budú musieť podieľať tí, ktorí daný liek indikujú a platia, teda lekári a budúci noví nákupcovia služieb – zdravotné poisťovne. Budú si musieť ujasniť indikačné kritériá, v akom štádiu choroby liek podať. Tieto rozhodnutia budú musieť prijímať slobodne, bez zásahu štátnych úradníkov a zodpovedne, to znamená, že preberú na seba riziko nesprávnej indikácie, samozrejme, so všetkými právnymi a ekonomickými dôsledkami.
Rudolf Zajac
Autor je nezávislým expertom ANO pre zdravotníctvo
Zdroj:
SME 28. 6. 2002
