Nemalý podiel na dlhoch zdravotníctva majú výdavky na lieky. Negatívnu úlohu pri tom zohráva aj štát prostredníctvom kategorizácie liekov. Výrobcovia a distributéri sa mimoriadne snažia, skoro za každú cenu, presadiť lieky do prvej, poisťovňou plne hradenej kategórie, ktoré idú najlepšie na odbyt. Traduje sa, že náklady výrobcov alebo distributérov s kategorizačnou „tortúrou“ dosahujú zhruba 10 % z objemu predaného lieku „na drevo, pod stolom“.
Lieky, ktoré nemajú na svete ekvivalent, sa označujú ako originálne. Ich výrobcovia investujú nesmierne prostriedky do vývoja a tie sa im musia vrátiť. V cene preto musia byť zahrnuté náklady na vývoj lieku. Ak sa nový liek uplatní na trhu, získava na určité obdobie monopolné postavenie. Výrobcovia si takéto lieky okamžite patentujú a chránia. Patent najčastejšie stratí platnosť po 15-20 rokoch. Niekedy pôvodní výrobcovia predajú licenciu na výrobu inej firme. Stratia síce monopol, ale urýchli sa im návratnosť financií. Tak či tak, nakoniec sa vždy objavia ďalší výrobcovia, ktorí začnú vyrábať ten istý liek. „Duplikáty“ s identickou molekulou ako originálny liek sa volajú generiká. Objavuje sa konkurencia, ktorá okamžite prinesie zníženie ceny, pretože kupujúcemu sa zvyšuje možnosť voľby.
Z balíka peňazí určeného na hradenie liekov sa u nás 64 % všetkých zdrojov minie na 24 % originálnych liekov a 12 % generík. Zvyšných 36 % zdrojov minieme na 64 % ostatných liekov – generík. Treba riešiť dva problémy. Reguláciu ceny generík a spôsob regulácie dopytu po originálnych liekoch. Jediným kritériom pri generikách musí byť najnižšia možná cena, za ktorú nákupca služieb dokáže pre svojich pacientov liek nakúpiť. Ak bude molekula penicilínu stáť v dennej dávke u jedného výrobcu 10 korún a u iného 5 korún, aj dieťa vie, ktorý z nich treba kupovať.
Pri originálnych liekoch musíme aplikovať iný princíp. Sú v kategórii klasického monopolu a tu je regulácia naozaj opodstatnená, dokonca nevyhnutná. V tejto skupine liekov sa nachádzajú napríklad najmodernejšie antibiotiká x-tého radu, ktoré doslova zachraňujú život najmä v prípadoch, keď už bežné antibiotiká nezaberajú. Patria sem však aj lieky používané napríklad pri liečbe HIV, Parkinsonovej choroby atď. Na týchto príkladoch vidieť, že na regulácii spotreby sa budú musieť podieľať tí, čo daný liek predpisujú a platia, teda lekári a zdravotné poisťovne. Budú musieť ujasniť kritériá, v akom štádiu choroby originálny liek treba už podať. Tieto rozhodnutia budú musieť prijímať slobodne, bez zásahu štátnych úradníkov a zodpovedne, to znamená, že preberú na seba riziko nesprávnej indikácie, samozrejme, so všetkými právnymi a ekonomickými dôsledkami. A štátni úradníci? Ich úlohou je pripraviť tieto podmienky a spomínať na „zlaté časy regulácie“.
Rudolf Zajac
Autor je nezávislý expert ANO
Zdroj:
Pravda 6. 6. 2002
