Bezplatnosť zneužívajú pacienti aj lekári

Slovenské zdravotníctvo je už niekoľko rokov na pokraji krachu. Má ešte šancu pozbierať sa?

–Zdravotníctvo je na pokraji krachu, ale neskrachuje. Aspoň nie dovtedy, kým bude sústavne financované. Takže bankrot v plnom slova význame asi nepríde. Zdravotníctvo však postupne stráca svoju „výrobnú schopnosť“. To sa prejavuje tým, že to čo by malo a musí občanom poskytovať sa stáva doslova „úzkoprofilovým“. A všetko, čo je úzkoprofilové, je následne viac-menej viazané na korupciu. Inak povedané, naše zdravotníctvo ostalo v socializme, samozrejme so všetkými neduhmi, ktoré sú pre socialistický systém typické.

Je známy váš názor, že reformu by mali začať hlavne pacienti. Nie je to odvážne tvrdenie?

–Dúfam, že sa nedožijeme doby, keď budú musieť pacienti začínať reformu zdravotníctva. Reforma , ktorú sme pripravili spolu s ekonómom-analytikom Petrom Pažitným, je naozaj postavená na občanoch a teda aj pacientoch ako najdôležitejších subjektoch celého systému. A to preto, lebo zdravotníctvo je tu pre občanov a nie opačne. Zdravotníci môžu byťodmeňovaní len za to, čo pre pacienta urobili a nie za to, že existujú. Za čo konkrétne by mali byť zdravotníci platení, čo všetko má byť pacientom poskytované v rámci takzvanej bezplatnej starostlivosti, kto má aké práva a povinnosti v systéme, aká je úloha štátu, o tom všetkom píšeme v publikácii „Stratégia reformy zdravotníctva-reálnej reformy pre občana“, ktorú 16.novembra predstavíme najprv odbornej verejnosti a potom občanom. O reforme sa môžu dozvedieť aj na www.reformazdravotnictva.sk.

Väčšina ľudí, ktorí platia odvody do poisťovne sa pýta, kam tie peniaze miznú.

–V neefektívnom a predimenzovanom systéme. S obmedzenými finančnými prostriedkami, ktoré má zdravotníctvo k dispozícii hospodárime tak, ako sa hospodári v klasickom štátnom podniku. Peniaze sú neefektívne umiestňované. Skoro nikto nie je v systéme platený podľa množstva a kvality vykonanej práce. Máme nadbytok celých nemocníc a v nich nadbytok pracovníkov a naopak nedostatok lekárov a sestier v teréne. Inou príčinou je zneužívanie „bezplatnosti“ poskytovaných služieb nielen pacientmi, ale paradoxne aj samotnými zdravotníkmi. Veľké problémy prináša fakt, že štát je najväčším poskytovateľom zdravotníckych služieb, hoci táto úloha mu naozaj nepatrí. Výsledkom spolupôsobenia týchto faktorov je nielen prebytok ponuky, ale aj stúpajúci dopyt. A to je v rozpore so základným pravidlom, že ponuka a dopyt sa vyrovnávajú.

Na poste ministra zdravotníctva sa vystriedalo už deväť ministrov. Ich cieľom bola reforma. Prečo sa nevydarila ani jednému z nich?

–Najlepšie môžete liečiť, alebo dokonca predchádzať chorobám, ak poznáte ich príčinu. To však zjavne neplatilo u nich pri riadení rezortu. Nikto z nich nemal urobené analýzy príčin zlyhávania systému a tým bol vopred „naprogramovaný“ neúspech. Najvypuklejšie sa to prejavilo u posledných dvoch, hoci u každého inak. Tibor Šagát by asi aj chcel, ale nevedel. Roman Kováč sa tváril, že vie a zaplavoval verejnosť rôznymi receptami, ale naozaj neurobil nič. Spoločné pre oboch je, že zvýšili dlh až na neuveriteľných 22 miliárd korún a dnes systém tvorí nový dlh 800 mil. Sk mesačne.

Kým v štátnych zdravotníckych zariadeniach pretrváva vo financovaní socializmus, v súkromnej sfére je už tvrdý kapitalizmus. Považujete za spravodlivé, že časť súkromných lekárov je platených kapitačne a časť za výkon? Kde je potom motivácia?

–Dobrá otázka, na ktorú ste v podstate správne odpovedali. Motivácia, ako jeden z dôležitých faktorov pri odmeňovaní je úplne potlačená. A to ešte môžeme spomenúť tarifné mzdy zdravotníkov v štátnych nemociach, podľa ktorých je odmeňovaných 52 000 pracovníkov na základe svojho veku a nie podľa vykonanej práce. Je to o to horšie, že mzdy tvoria drvivú väčšinu nákladov nemocníc.

Vyrieši aspoň časť problémov v zdravotníctve presun kompetencií štátu na obce?

–Mohol by, pretože odštátnenie poskytovateľov by vytvorilo predpoklad na hľadanie spoluinvestorov, alebo by aspoň obce a mestá investovali do „svojho“. Avšak decentralizácia ako výsledok kompromisu kompromisov, ktorá sa u nás realizuje, iba prinesie navyše nové problémy k všetkým tým, ktoré zdravotníctvo trápia. Bude potrebné zrovnoprávniť všetkých poskytovateľov medzi sebou, všetci budú musieť mať rovnakú šancu, ale aj rovnaké povinnosti a všetci budú musieť niesť časť rizika. To sa nedá dosť dobre spraviť v situácii, keď si štát naďalej ponechal všetky významnejšie nemocnice, ktoré sú najdrahšie a ktoré pokiaľ budú „pod štátom“, budú sa aj naďalej správať ako doteraz. Svojím spôsobom ministerstvo zdravotníctva decentralizáciu ani nechcelo a riešilo ju po svojom. Štátnych úradníkov rozdelilo do regiónov, teda išlo iba o dekoncetráciu štátnej moci. Z pohľadu zdravotníctva je táto reforma verejnej správy v zdravotníctve ešte väčšou kamuflážou ako inde.

Viacerí poslanci sa vyjadrili, že si vás vedia predstaviť na poste ministra zdravotníctva. Viete si to predstaviť aj vy?

–Ak by som mal možnosť vykonať reálnu reformu, postaviť moderné, ekonomicky fungujúce zdravotníctvo a mal by som možnosť preniesť výkonnú moc z ministerstva, ktoré si postupne uzurpovalo neobvyklé právomoci na tých, ktorým patrí, tak áno. Inak by som bol len desiatym alebo jedenástym v rade neúspešných. A k tomu potrebujeme veľmi silnú podporu politikov, zdravotníkov a najmä občanov.

Katarína Dzurillová expertom Aliancie nového občana pre zdravotníctvo

Rudolfom Zajacom