Podľa názoru autorov (SME 8. 11.) problémom slovenského zdravotníctva je dnešný princíp stanovovania odvodov za zdravotné poistné. Vychádzajú z myšlienky, že za odvody v rôznej výške dostávajú občania rovnaké služby, čo považujú za nespravodlivé. Žiadajú, aby „stredná vrstva, ktorá to celé platí, vyvinula tlak na politikov“.
Financovanie zdravotníctva v celej Európe je postavené na princípe solidárnosti, teda na princípe, keď ekonomicky aktívny financujú poskytovanie služieb aj ekonomicky neaktívnym, teda deťom, dôchodcom a nezamestnaným. Hlbokým nedorozumením je predstava, že na tejto solidárnosti sa najviac podieľa „stredná vrstva“. Nie je jasné, od akej výšky príjmu majú autori túto vrstvu na mysli, ale pomerne jednoducho sa dá vypočítať, že najviac z hľadiska objemu zdrojov platia zamestnanci a zamestnávatelia. Pritom výška odvodu na zdravotné poistenie je limitovaná príjmom do 32-tisíc Sk. Ak teda priemerná mzda u nás je 11500 Sk, tak potom zamestnanec mesačne platí 460 Sk a jeho zamestnávateľ 1150 Sk. Ak má niekto príjem povedzme 70-tisíc, potom platí na zdravotné poistenie 1280 Sk a jeho zamestnávateľ 3200 Sk. Myslím, že netreba pochybovať, že väčšinu objemu zdrojov do systému posielajú práve ľudia, ktorých príjem je okolo priemernej mzdy a ktorých ťažko možno nazvať „stredná vrstva“. Pritom z priemernej mzdy občanovi viac chýba 460 Sk ako inému 1280 zo 70-tisícového príjmu. Model, ktorý autori navrhujú, je obdobou holandského modelu finančnej solidárnosti a považujem ho za vynikajúci. Žiaľ, v našich podmienkach zatiaľ nie je uplatniteľný, jeho zavedenie by vzhľadom na percento nezamestnaných výrazne zvýšilo objem neuhradeného poistného.
Iným problémom je tzv. alokatívna solidárnosť, teda čo všetko má byť zo spoločného balíka financované všetkým v rámci poskytovania bezplatných alebo aj základných služieb. Naozaj ďalším problémom našej „bezplatnej starostlivosti“ je, že máme snahu každému zabezpečiť všetko. Tento stav je neudržateľný a je nielen ekonomickou, ale aj politickou chybou, že žiadna vláda sa doteraz neodhodlala rozdeliť Liečebný poriadok, inak povedané, základný zákon alokatívnej solidárnosti. Je úplne jasné, že bezplatná starostlivosť bude patriť do tzv. základného balíka služieb (basic benefit package) a nadštandardná do balíka služieb, ktoré budú predmetom súkromných financií, pričom je jedno, či budú platené priamo (cash), alebo cestou doplnkového poistenia. Z tohto pohľadu v článku navrhovaný spôsob ďalšieho financovania formou spoluúčasti a dobrovoľného poistenia je v podstate to isté. V. Demidov a R. Plevka tvrdia, že týmto spôsobom sa dajú získať financie v objeme 60 – 65 miliárd Sk, čo „postačí na poskytovanie dobrej, miestami až luxusnej, kvalitnej a bezpečnej zdravotnej starostlivosti“. V roku 2001 disponuje slovenské zdravotníctvo zhruba sumou 70 miliárd korún a všetci vieme, akého „miestami luxusu“ sa nám dostáva. Dlh zdravotníctva narastá o 780 miliónov korún mesačne, celkove už dosahuje 22 miliárd korún a pacienti sa denne presvedčujú, že zdravotníctvo stráca svoju „výrobnú schoponosť“.
Základným problémom je totiž nutnosť bezpodmienečne zabezpečiť efektivitu poskytovateľov, aby neboli zneužívané zdroje alokatívnej solidárnosti. V tejto oblasti je najviac problémov a chýb a minimálna vôľa ich riešiť. Pomerne ľahko sa dá definovať základný balík, ktorý sme s P. Pažitným nazvali zákonný nárok, teda to, čo pacient musí dostať bezplatne. Ale nie sme schopní definovať zákonný štandard, teda to, čo zákonný nárok môže najviac stáť. Je to preto, že sme neboli schopní zaviesť do štruktúry poskytovateľov prvky konkurencie, uchádzania sa o pacienta, ktorý jediný svojou účasťou u poskytovateľov rozhodne o jeho ekonomickom bytí či nebytí. Silným prvkom ekonomizácie zdravotníctva je určiť v systéme, kto má nakupovať služby, za akých podmienok ich má nakupovať a čo bude predmetom nákupu. Financie, hlavne tie, ktoré spadajú pod alokatívnu solidárnosť, musia vytvárať na celý segment poskytovateľov výrazný tlak, bez možnosti výnimiek, ktoré sú také obľúbené v našom, ešte stále socialistickom zdravotníctve.
Rudolf Zajac
(Autor je nezávislým expertom ANO)
Zdroj:
SME 14. 11. 2001
