Na otázku redaktorov týkajúcu sa mesačného nárastu dlhu v zdravotníctve o 500 miliónov korún a nečinnosti ministra Kováča Ivan Mikloš v rozhovore pre Domino fórum 31/2001odpovedal: vláda pridá do rozpočtu 3 miliardy korún, ale so „záväzkom ministra, že dlhy nebudú narastať“. Na otázku, ako by to mohol minister dosiahnuť bez zásadnej reformy, Mikloš odpovedal: „OPATRENIAMI“. A dodal, že „sú indície, že sa nič nedeje“, ale (on) to zatiaľ nejde hodnotiť.
Slovo reforma naznačuje, že jej vykonaním sa dosiahne iná forma, lepšia než pôvodná. Je to aj jedno z najobľúbenejších slov politikov všetkých garnitúr, ale tiež to, čo občania poznajú ako nesplnené sľuby. V najnovšom politickom slovníku sa dokonca môžeme oboznámiť s pojmami „horšia“ a „lepšia“ reforma. A aby to nebolo jednoduché, politici (nie ekonómovia) všetkých presviedčajú, že zlá reforma je lepšia ako nijaká.
Slovo opatrenie, na rozdiel od reformy, označuje situáciu, ktorá nemôže navodiť zásadne zmeny, ale môže trochu napomôcť zlepšeniu stavu. Úžasne u nás stúpa predpisovanie liekov, a tým aj výdavky na ne. V poisťovni sa zrodil dobrý nápad: ALF (ambulantný liekový formulár). Zaradili doňho 1100 najčastejšie používaných liekov, ktoré môžu lekári primárnej sféry predpisovať. ALF by dokonca neobmedzoval ani predpisovanie liekov nad jeho rozsah, lekári by boli iba povinní písomne v kartotéke pacienta zdôvodniť, prečo nepredpísali lacnejší liek z ALF-u, ale iný, s rovnakým alebo podobným účinkom, ale drahší. Strhla sa veľká nevôľa. Nielen medzi dotknutými lekármi, ale hlavne medzi výrobcami a distribútormi liekov. Padali argumenty o ohrození života pacientov, ako by zápis v kartotéke pacientov mohol ohroziť. Ohrozené neboli životy, ale záujmy výrobcov a „zainteresovaných lekárov“.
Hospodárenie niektorých nemocníc je prinajmenšom v rozpore s dobrými mravmi. Už sme v DOFO písali o nemocnici na okraji Bratislavy, kde podľa potreby používajú kurz medzi rakúskym šilingom a slovenskou korunou jedna ku jednej. Teraz sa zasa rozhodli v tejto nemocnici spojiť dva pavilóny medzi sebou skleneným tunelom v trojmetrovej výške cez prekrásny nemocničný park, opierajúc sa o argument, že tých pár pacientov, ktorí tam ešte sú, pretože v Bratislave máme poloprázdne nemocnice, budú môcť „suchou“ nohou prejsť z chirurgie na geriatriu. Že takáto stavba bude stať veľké milióny a neprinesie nič užitočné, iba tunel a tunelovanie jeho stavby, ani netreba zdôrazňovať. Podobných príkladov je na Slovensku dosť. Možno je to detinská predstava, ale iste by bolo dobrým opatrením, keby ministerstvo poriadne kontrolovalo hospodárenia nemocníc. Ani len toto sa nedeje.
Ministrovi Kováčovi ešte ostáva dopísať „Súbor opatrení“, vedúcich k náprave. Kým ho nedopíše, bude mať argument, prečo opatrenia, aspoň jedno jediné, nestihol vykonať. A starí nemocniční praktici môžu celkom pokojne dokazovať zdanlivo nemožné: V situácii, keď niektoré nemocnice nemajú ani na výplaty, robiť tunel tunelu.
Rudolf Zajac,
Autor (1951) je lekár a manažér.
Zdroj:
Domino fórum 33/2001
