Rozdiel medzi Ruskom, Kaníkom či Dzurindom nevidím

Ste o päť rokov mladší brat bývalého poslanca za DS Petra Zajaca. V čom je medzi vami hlavný rozdiel?

Že ja som bol bubeník v pionierskej organizácii, a on nie.

V ničom inom?

Ja som bol viac praktický, Peter viac humanitne zameraný. Bol najstarší, takže na rozdiel od stredného brata ma nebíjaval.

Prečo ste išli študovať medicínu?

Robila to mama, videl som to a zdalo sa mi to pekné. Okrem toho ma nebavila matematika a fyzika.

Študovali ste počas normalizácie, keď Husákov režim likvidoval svojich odporcov. Cítili ste to na škole?

Bolo tam zopár angažovaných študentov, ktorí boli v strane a ako členovia komisií robili problémy profesorom. Postihlo to vtedy aj moju mamu a otca.

Vás sa to nedotklo?

Nie. Len som nedostal červený diplom, hoci mi patril, pretože som bol málo aktívny v SZM.

Prečo?

Už v roku 1968 som pochopil, že existuje aj niečo lepšie ako reformovaný socializmus.

Ako?

Dala sa už chytať rakúska televízia, no najmä ma ovplyvnili rodičia. Celý život boli úprimní. Keď vstupovali do strany v roku 1939, aj keď z nej odišli po roku 1968.

Gabriel Eichler nám povedal, že emigroval, aby mohol žiť slobodne. Vás to nelákalo?

Nie. Mal som pocit, že patrím sem.

Neponúkali vám na škole členstvo strane?

Nie. Vždy som bol „ten“ Zajac.

Čo ste robili po škole?

Chcel som ísť na gynekológiu, ale kolegovia mame povedali, že sa to kvôli nej nedá. Potom som skúšal urológiu, mama bola za akademikom Zvarom, ale opäť to nešlo. Takže som robil šoféra. Nakoniec ma zobral šéf urologického oddelenia v Bratislave na Hlbokej, ktorého mama poznala z Povstania. Uprosil miestnu stranícku organizáciu. Prijali ma na tri mesiace, a to mi vždy predlžovali. Jedenásťkrát.

Boli ste na vojne?

Bol. V Janoviciach.

To bola v Československu jedna z najhorších vojen vôbec.

Bolo to dosť ostré. Politruk bol vyučený holič. Keď bol vtedy zjazd komunistickej strany, jeden vojak povedal vtip: „Viete, prečo nie je bravčové mäso? Pretože všetky svine sú na zjazde.“ A išiel za to na dva roky do väzenia.

Po návrate ste ostali v nemocnici na Hlbokej?

Až dodnes.

Museli ste robiť sovietsku vedu, alebo to bolo odborne slobodné?

Sovietska veda opustila komunistov okamžite, keď sami ochoreli.

Bola v nemocnici politika?

Platilo, že na osem robotníkov môže byť v strane jeden nerobotník. Takže veľký tlak ani nebol.

Väčšina členov komunistickej strany nám v rozhovoroch tvrdí, že tam vstúpili, aby veci zlepšili „zvnútra“. Nemali ste to pokušenie?

Nejako som cítil, že komunizmus sa zvnútra zlepšovať nedá. A myslím, že to vedeli všetci.

Na internete sa v jednej diskusii o vás objavilo, že vás našli v zozname ŠtB. Ako to?

Tiež ma to prekvapilo. Moje meno je v kategórii, kde boli tí, čo o možnom záujme ŠtB sami nevedeli.

Nikdy vás nechceli získať?

Nie. Je to hlúposť, ktorou sa vôbec nezaoberám. Nanajvýš som urazený, že ma nedali ani len do kategórie, v ktorej viedli Václava Havla.

Čo sa dialo v nemocnici v novembri 1989?

Všetci sme sa báli, pretože viacerí mali zlé skúsenosti. Keď sme vylepili prvé plagáty, kolegovia, ktorí boli v strane, nevedeli, či ich nebudeme „vešať“.

Bol niekto proti zmene?

Okrem vrchnej sestry nikto. Bola šéfkou straníckeho výboru.

Čo ste robili vy?

Išiel som za bratom Petrom, ktorý už bol vo vedení VPN, a povedal som mu, že by som mohol pomôcť v oblasti zdravotníctva. Lenže on mal takých rozhovorov zrejme stovky, takže sa nič neudialo. Začal som teda s podnikaním.

VPN bolo dva roky najsilnejším politickým zoskupením na Slovensku. Mali ste tam svojho brata, sledovali ste to zboku. Čo robili zle, keď tie voľby v roku 1992 tak strašne prehrali?

Myslím si, že predbehli dobu možno o 50 rokov. Naši ľudia neboli pripravení na zodpovednosť, liberalizáciu, nezamestnanosť, na bolesti prechodu. A slušní politici nemali skúsenosti s populizmom.

Ako ste vtedy vnímali Mečiara?

Zdal sa mi razantný, čo bolo plus, ale po výroku o prázdnych väzniciach pre komunistov som pochopil, že to nebude moja krvná skupina. Okrem toho – mal vždy príliš rýchle riešenia. Ľutoval som ľudí z VPN, že ho vyprodukovali a pustili si tým voš do kožucha.

Ako ste vnímali rozdelenie Československa?

Neváhal som. Pre mňa je ešte aj rakúsko-uhorská monarchia málo. Čím pestrejšia zostava, tým lepší život.

V roku 1998 sa hovorilo, že prichádza zmena. Verili ste im?

Bol som už vtedy členom DS a zaoberal som sa po prvý raz systematicky zdravotníctvom. Úprimne povedané, čosi mi hovorilo, že nie je celkom s kostolným poriadkom, že z pôvodne plánovanej koalície KDH-DS vznikala po pristúpení DÚ Modrá koalícia. DÚ som totiž považoval za HZDS bez Mečiara. Keď ešte prišli Zelení a sociálni demokrati, aby DÚ vyvážila silu KDH a DS, vedel som, že niečo nebude v poriadku. Ale myslel som si, že majú aspoň pripravené programy a analýzy. Žiaľ, nemali a neboli odborne pripravení.

Čo je problém tejto vlády?

Nie som sklamaný, pretože som veľa nečakal.

Váš brat po dvoch rokoch tejto vlády odišiel z parlamentu i z DS. Ako ste vnímali jeho osud?

Nikdy som si s Petrom tak dobre nerozumel ako za posledné tri roky. Myslím, že aj on sa veľmi menil. Učil sa byť pragmatický pri zachovaní hodnôt.

Nepomohlo…

…aj tak si myslím, že zohral v slovenskej politike oveľa väčšiu úlohu, než sa vie.

Prečo bol odmietnutý?

DS bola navonok veľmi progresívna, to však bola zásluha vedenia, a nie širokej základne. U niektorých nižších funkcionárov občas neviete, či sú z DS, alebo HZDS. Časť členskej základne začala byť netrpezlivá a už chcela „prebendy“. Nie idey DS, ale post na úrade začal byť motiváciou. Navyše, vedenie DS bolo zložené zo silných individualít, ktoré sa vždy koordinujú ťažšie, ako stádo.

Čo bola chyba bývalého vedenia?

Ja to vidím tak, ako s VPN. Slovensko ešte neocenilo hodnotové vízie, ktoré oni mali. Možno bola chyba, že zo strachu pred populizmom neboli ochotní použiť ho aspoň trochu dovnútra strany. A možno Ján Langoš nebol dobrý stratég.

Donedávna ste boli predsedom Konzultačného zboru DS, kde sa tvorili idey strany, dnes už nie ste ani členom DS. Prečo?

Nový predseda DS sa ničím nelíši od šéfov väčšiny ostatných strán, jediným jeho problémom sú preferencie. Ja ale vidím život inak. A miera jeho populizmu je pre mňa neprípustná. Okrem toho v ňom cítim deštrukčný prvok.

Odišli ste z DS pre populizmus nového predsedu, ale začali ste spolupracovať s Pavlom Ruskom a jeho stranou, ktorá je spôsobom svojho vzniku a prepojením s istými médiami ešte oveľa horšia. Prečo?

Neuvažujem o tom, že vstúpim do Ruskovej strany. Chcem len presadiť svoj program pre zdravotníctvo, ktorý považujem za dobrý a užitočný pre krajinu, a na to potrebujem politickú podporu. Pavol Rusko mi ju ponúkol, pretože ako podnikateľ pochopil, že ten program je reálny a zefektívni zdravotníctvo.

Prečo chcete svoj program presadzovať aj za cenu spojenia sa s podozrivou stranou?

Nevidím momentálne veľký rozdiel medzi Ruskom, Kaníkom, Migašom, Hamžíkom či Dzurindom. Rusko mi jednoducho povedal, že môj program sa mu páči a že ho bude presadzovať. To nijaká iná strana nepovedala.

Naozaj veríte, že Rusko bude presadzovať váš program a že vás nepoužije iba na to, aby si možno zvýšil preferencie?

Dnes tomu verím. Zatiaľ to presadzuje a vytvára programu priestor. Keď to prestane robiť, stratí nezávislého experta pre zdravotníctvo.

Ale to vás už nebude potrebovať.

Keď nič iné, pomôžem tým zdravotníctvu, pretože sa o jeho problémoch bude verejne čoraz viac hovoriť a ľudia si postupne uvedomia, čo treba urobiť. Okrem toho – píšem do vášho týždenníka, vystupujem v televízii, chodím na akcie SKOI, zúčastňujem sa na diskusiách organizovaných stranou Ano, som aj na seminároch KDH, a stále hovorím to isté.

Fakt, že idete dobrý program presadzovať cez stranu Pavla Ruska, je rezignáciou na slušnú politiku. Nie je to cynické?

Je. Ale keďže nemám výber, budem to robiť so stranou, ktorá ten program chce.

Neexistuje hranica? Robili by ste to aj pre HZDS?

Pokojne, ak by ten program presadzovalo.

Tomu neveríme…

…ide mi o pacientov.

Tým by ste pomohli strane, ktorá v iných veciach škodí aj tým pacientom.

To je schizofrénia dnešného Slovenska. Človek, ktorý chce niečo presadiť, musí „kolaborovať“ s existujúcimi stranami. Tie slušné prehrávajú, a iné tu nie sú. Preto nebudem členom Ano, ale budem presadzovať dobrý program, ktorý sme spolu s Petrom Pažitným pripravili.

Čo je hlavný problém slovenského zdravotníctva?

To, že sú to stále iba „socialistické autoservisy“. Nie je konkurencia, systém vyvoláva korupciu, pacient nie je pán, ale ponižovaný sluha. Všetko ide zhora dole, a nie naopak.

Prečo je to aj po jedenástich rokoch tak?

Kto sa tu vážne domáha toho, aby zdravotníctvo fungovalo lepšie? Všetci chcú vyššie platy, peniaze, splatenie dlhov, ale nie zmenu systému. Vláda sa o zdravotníctvo zaujíma až vtedy, keď niečo nefunguje.

Prečo je to tak?

Lebo zatiaľ pacienti nevytvorili spoločenskú objednávku a netrúfli si urobiť revolúciu v zdravotníctve.

Ako ju môžu urobiť?

Keď sa budú domáhať toho, čo si platia. V prvom rade sa musia prestať nechať ponižovať.

Keď je niekto chorý a je závislý od lekára, ťažko sa môže vzbúriť.

Kým sa pacienti nebudú domáhať toho, čo si platia a čo im patrí, nezmení sa to.

Ako to majú urobiť?

Podávaním žalôb na lekárov, na nemocnice, že ich neošetrili, alebo ošetrili nedostatočne, že si musia do nemocnice nosiť toaletný papier a lieky. Dnes je v mnohých vrodená úcta k bielemu plášťu, a tá, žiaľ, prevažuje nad vrodenou úctou k sebe.

V čom je systémová porucha?

Systém by fungoval výborne, keby nebolo pacientov. Ročne získa 52 miliárd, ďalších šesť cez rôzne vynucované platby od občanov. Keby nebolo úlohy liečiť, systém je v pohode. Otázka znie, dokedy budeme pacientov šponovať. Dokedy budeme trpieť, že anesteziológ zadusí pacienta a okrem toho, že príde o miesto, sa mu nič nestane? Kým sa pacienti nechajú ponižovať vyčkávaním, nefungovaním, polihovaním, nekvalitnými operáciami a takmer nulovou kolektívnou zodpovednosťou lekárov, dovtedy nikto tú revolúciu neurobí.

Ako je možné, že do zdravotníctva ide ročne viac než 50 miliárd a jeho kvalita klesá?

Je to prirodzený symptóm socializmu. Je takmer jedno, koľko peňazí tam nalejete, keď je celý systém postavený na hlavu.

Kde sú najväčšie problémy?

Veľmi veľa prostriedkov spotrebujú neefektívne nemocnice. Je ich veľa, sú poloprázdne, majú obrovské fixné náklady. Rušenie jednotlivých lôžok je však nezmyslom. Treba zrušiť celky.

Prečo je rušenie nemocníc taký problém?

Nemocnice treba v prvom kroku odovzdať regiónom, nech sa o ne starajú z pridelených prostriedkov. Samy zistia, ktorú nemocnicu chcú mať a ktorú neuživia. Keď sa o zrušenie zbytočnej nemocnice centralizovane pokúša minister, nemá šancu.

Prečo?

Ešte to ani nevysloví, a už má na stole množstvo petícií o nevyhnutnosti jej zotrvania. Petície píšu tie isté regióny, ktoré by tú nemocnicu samy zrušili, keby za ňu zodpovedali.

Koľko nemocníc potrebuje Slovensko?

Odhadujem, že asi štvrtinu nemocníc by sme mohli zrušiť. Okrem toho by bolo potrebné zredukovať počet zamestnancov aj v tých zostávajúcich na polovicu.

Čo s toľkými lekármi?

Otázka znie, kde je veľa lekárov. Veľa ich je v nemocniciach, málo v teréne, pri občanoch. Dnes je určená pevná sieť, ktorá hovorí o tom, že 1800 pacientov má mať jedného obvodného, ambulantného či odborného lekára. Lekári zo zrušených neefektívnych nemocníc by sa mali uchádzať o pacienta. Vznikla by konkurencia, zlepšili by sa služby. Pacient by rozhodol o tom, ktorý lekár prežije a ktorý si bude musieť hľadať inú prácu. Zatraktívnila by sa liečba v domácom prostredí, lekári by radi chodievali domov k pacientom na obviazanie rany aj dvakrát denne. Bude to ako v dobrom autoservise: keď ste spokojný, vrátite sa tam, keď nie, servis prišiel o zákazníka a tým aj o peniaze.

Prečo to tak nemôže byť dnes?

Lebo ministerskí úradníci vymysleli zmrazenú, teda pevnú sieť.

Dnes lekár nemôže povedať, že si otvorí ambulanciu?

Môže, ale musel by ísť na plnú úhradu od pacientov, pretože nedostane zmluvu od zdravotnej poisťovne.

Prečo je dnes pobyt v nemocnici taký „obľúbený“?

Nie je obľúbený, ale kam tí ľudia majú ísť, keď jeden obvodný lekár musí mať 1800 pacientov? Je platený za podpísané zmluvy, nie za prácu. Lekár teda s ľahkým srdcom pošle pacienta do nemocnice, pretože nemá motiváciu chodiť k pacientom domov. Okrem toho sa to pri takom počte pacientov ani nedá.

Koľko z ľudí, ktorí idú do nemocnice, by mohli zostať v domácom ošetrení?

Jednak by bolo možné púšťať ľudí z nemocníc oveľa skôr, pretože po operácii apendixu nemusí pacient päť dní ležať v nemocnici iba preto, aby mu ráno sestra previazala ranu. To môže urobiť aj lekár, ktorý k pacientovi príde domov. Podľa môjho odhadu by 40 až 50 percent pacientov mohlo byť liečených v oveľa príjemnejšom domácom liečení.

Pacientovi dnešný systém nevyhovuje. Komu vlastne vyhovuje?

Nikomu.

Keby nikomu nevyhovoval, tak sa zmení.

Ľudia si za posledných 50 rokov zvykli. Zmení sa to až vtedy, keď bude lekár zaplatený za diagnózu, a nie za to, že s ním podpíšete zmluvu. Na to je však potrebné zaviesť do zdravotníctva ceny. Dokonca to môže ísť až tak ďaleko, že lekár, ktorý bude spravovať peniaze za diagnózu od poisťovne, môže nemocnici povedať, že pacienta zbytočne držali päť dní, a tak dá súhlas na preplatenie len jedného dňa. Na to treba zmeniť asi štyri zákony.

Nie je na tomto zhoda politikov, ktorí sa zdravotníctvom zaoberajú?

Nie. A veľa takých politikov nepoznám.

Prečo nie je v záujme niektorého ministra zdravotníctva urobiť tieto zmeny?

Asi tomu nerozumejú, asi ich poradcovia nevedia počítať, asi nemajú politickú silu, asi to nie je prioritou politických strán. Len pacient si vynúti revolúciu v zdravotníctve.

Pacient by bol po spomínaných zmenách spokojnejší. Aj lekár?

Lekári ani nemocnice nový systém nechcú. Teraz majú plošné mzdy bez ohľadu na to, či robia, alebo nerobia. Veľká časť z nich sa bojí neistoty a nechcú ju vymeniť za dnešnú istotu.

Lekári však tvrdia, že dnes majú málo.

Tí, čo sú platení podľa počtu uzavretých zmlúv, majú za každú z 1800 zmlúv 34 korún mesačne.

Prečo všetci hovoria, že majú málo peňazí?

Hovoria to lekári v štátnych zariadeniach, ktorých je necelá polovica.

Aké sú mzdy lekárov?

V štátnych nemocniciach mali do prvého júna priemerný tarifný plat 10 600 korún. Po zvýšení budú mať priemerne okolo 17 000 korún.

Je to dosť?

Je to asi málo, ale majú to plošne všetci. Aj tí, čo nič nerobia.

Veľkým problémom je obrovská spotreba liekov.

Na Slovensku sa za rok vypíše asi 75 miliónov receptov. Pritom však nestretnete človeka s receptom. Je to ako s voličmi HZDS – ešte som ani jedného nestretol, ale je to takmer každý tretí z nás. Príčinou je, že lieky sú takzvane bezplatné. A lekár vypisuje, pretože distribútori tlačia, aby to robil.

Kto to nakoniec zaplatí?

Každý občan, ktorý platí zdravotné poistenie. „Bezplatnosť“ liekov je pre občanov nevýhodná, pretože vedie k ohromnému plytvaniu. Zaviesť priame platby je však politický problém. Je to starý problém socializmu – dnešné platby si občan neuvedomuje, a tak nechápe, že dnešný systém preňho znamená väčšie výdavky.

Prečo nezakročí ministerstvo zdravotníctva?

Systém je zlý. Hlavným kritériom nie je najnižšia cena, je určená iba maximálna cena. Je tam aj veľká miera korupcie. Okrem toho je zle urobená takzvaná kategorizácia liekov, teda rozdelenie, ktoré lieky sú platené poisťovňou, a ktoré si občan pripláca a platí.

Kto o tom rozdelení rozhoduje?

Kategorizačná komisia na ministerstve zdravotníctva.

Na základe čoho?

Úprimne neviem. Ale mala by rozhodnúť na základe kvality a ceny. Zaujímavé napríklad je, že keď je nejaký liek preradený z plne hradenej do čiastočne hradenej kategórie, výrobca často oznámi veľké zníženie ceny, aby to vôbec niekto kúpil.

Ceny plne hradených liekov sú teda nadhodnotené?

Často áno, pretože v cene sú zahrnuté aj všetky provízie a problémy s tým spojené. Sú tam zahrnuté aj všetky zájazdy a kongresy pre primárov a lekárov nemocníc.

Ako by to malo byť?

Víťazom by mal byť najlacnejší. Vypíšem súťaž na acylpyrín a vyberiem si najlacnejší. Ten budem kupovať až dovtedy, kým niekto nepríde s lepšou ponukou.

V čom spočíva dnešný problém štrajkujúcich lekární?

Poisťovne im dlhujú päť až šesť mesiacov dozadu spolu asi päť miliárd.

Ako je to možné?

Lebo to nie sú poisťovne. Dnes sú poisťovne nútené kryť prakticky všetko, a na to nemajú peniaze.

Prečo poisťovne nekontrolujú efektivitu liečby napríklad v nemocniciach?

Lebo cena v tomto zdravotníctve neexistuje.

Ako by to malo fungovať?

Poisťovňa by mala hľadať najlacnejšie a najlepšie služby a tvrdo kontrolovať náklady na liečbu. Mala by mať záujem o čo najnižšiu cenu pri dodržaní kvality. Nekvalitné a drahé nemocnice by neprežili.

Ktoré hlavné kroky treba urobiť, aby zdravotníctvo začalo normálne fungovať?

Najprv treba odovzdať všetok zdravotnícky majetok regiónom, aby sa odštátnil.

Prečo nie privatizácia?

Neviem, či by to niekto hneď kúpil.

Môže mať nemocnica zisk?

Dokonca musí.

Potom by to bola výhodná investícia, nie?

Ale je to dlhodobý zisk.

Čo potom?

Je nevyhnutné zaviesť finančné vzťahy medzi poskytovateľmi, čo znamená, že zdravotnícke zariadenia si vzájomne budú platiť za služby. Ďalej zúžiť liečebný poriadok. Dnes sú všetky diagnózy plne hradené poisťovňami, zúžením by mal byť stanovený základný štandard.

To na prvé počutie vyvolá v mnohých obavy, že za množstvo vecí budú musieť priamo platiť. Čo by do základného štandardu nepatrilo?

Peniaze priamo od pacienta nemôžu lekári pýtať za akútne stavy, za úrazy, za onkologické choroby a podobne. To bude hradené zo základného poistenia. Občan sa môže pripoistiť, alebo priamo zaplatiť za kvalitnejšie služby, za lepšiu stravu, za rýchlejšiu plánovanú operáciu, za skorší pobyt doma a častejšiu návštevu lekára. Týka sa to aj plastických a kozmetických operácií, zubných výkonov a podobne.

Koľko dnes priemerne zaplatí občan na zdravotníctvo?

Ekonomicky aktívni občania platia toľko, aby to na jedného obyvateľa bolo ročne 10 000 korún. Ďalších 6 miliárd navyše zaplatia všetci občania.

Koľko by to bolo po vami navrhovaných zmenách?

Ak by sme tie dnešné peniaze oveľa efektívnejšie alokovali, na kvalitné krytie nepoistiteľného rizika, na ten základný štandard, to musí stačiť. Súkromné zdroje by mali tvoriť asi 25 percent objemu nákladov s tým, že keď dáte nejaké peniaze priamo alebo na pripoistenie, presne budete vedieť, čo za ne dostanete.

Je objem budúcich súkromných zdrojov porovnateľný s dnešným objemom úplatkov?

Bude to oveľa menej.

Čiže pacient ušetrí a dostane lepšie služby?

Určite. Dnes platia ľudia za to, aby dostali vôbec nejaké služby, v budúcnosti by platili iba za to, čo dostanú navyše.

Aký je pocit vedieť, prečo zdravotníctvo nefunguje a sledovať, ako sa s tým nič nedeje?

Je to pocit bezmocného demokrata v komunistickom zdravotníctve.

Veríte, že sa to dá zmeniť?

Bude sa to musieť zmeniť, pretože inak to skrachuje. Zdravotníctvo upadá a znáša to pacient.

Dá sa povedať, koľko sa v obálkach dostane k lekárom?

Korupciu treba rozdeliť. Je korupcia medzi lekárom a pacientom. Okrem toho však existuje aj systémová korupcia z verejných zdrojov. Korupcia dodávateľov liekov a techniky, lekárov, poisťovní, korupcia, aby nemocnica brala nejaký tovar. Pacienti, ktorí lekárom dávajú peniaze, si len v nefungujúcom systéme chcú zabezpečiť nejakú výhodu. Nebezpečnejšia je podľa mňa korupcia z verejných peňazí.

Čo sa dá s korupciou robiť?

Prečo dnes ľudia nedávajú obálky v autoservise? Tam, kde je konkurencia a dostanete to, za čo zaplatíte, nepotrebujete podplácať. Keď budú lekári musieť bojovať, aby získali pacienta a aby ho čo najlepšie a zároveň najlacnejšie ošetrili, nebude mať korupcia zmysel. A ďalšia korupcia sa dá odstrániť iba tým, že napríklad nemocnice budú vedieť, že čo neminú na zbytočne drahé lieky a materiál, to im ostane na iné. A tiež tým, že o všetkom nebudú neadresne rozhodovať úradníci v nedobytnej budove. Čím menej centrálnej regulácie, tým menej korupcie.

Ako hodnotíte vývoj na poste ministra zdravotníctva od roku 1989?

Dvaja ministri zdravotníctva za sebou zanechali aspoň nejakú stopu. Prvým bol Alojz Rakús, ktorý zaviedol v tom čase netušenú slobodu poskytovateľov, o ktorú neskôr prišli a dnes sú absolútne centralizovaní. Druhým ministrom, ktorý za sebou čosi zanechal, bol Viliam Soboňa, ktorý zaviedol bodový systém, okopírovaný z Nemecka. Bol zle okopírovaný a nedal sa tu vlastne ani uplatniť, ale aspoň sa o čosi pokúsil. Netrúfam si povedať, či všetci ostatní ministri veci nerozumeli, nechceli alebo nemohli. V každom prípade nezanechali nijaký ekonomický „umelecký“ dojem. Všetci len vymáhali viac peňazí.

Čo Šagát a Kováč?

Neboli pripravení, nepoznali slabiny systému a nemali analýzy. Chceli len reparovať čiastkové problémy, látať diery a hasiť požiare. Nenašli však zdroj ohniska. Problémom súčasného ministra, ktorý hovorí často rozumné veci, spočíva v tom, že buď nevie, čo hovorí, alebo to vie, ale aj tak to nerobí.

Ak by ste boli ministrom zdravotníctva, „riskli“ by ste urobiť tú revolúciu zvnútra, proti všetkým?

Najväčší problém reformy zdravotníctva je v tom, že musíte využiť povolebnú eufóriu a spraviť to rýchlo a razantne. Musíte byť stopercentne pripravení vrátane pripravených zákonov. Musíte do toho ísť s vedomím, že budete mať okamžite stotisíc nepriateľov – toľko ľudí robí v zdravotníctve – pretože siahnete na socialistickú sieť, kde možno zdravotníci nemajú veľa, ale majú to isté. Až o pár rokov možno budete mať päť miliónov priateľov, občanov. Už pár rokov na tom najmä s ekonómom Petrom Pažitným pracujeme a myslím si, že odborne na to budeme pripravení.

Chceli by ste byť v budúcej vláde ministrom zdravotníctva?

To je otázka aj o tom, prečo ako nezávislý expert spolupracujem s pánom Ruskom. Vy hovoríte, že pán Rusko ma chce použiť na mediálnu kampaň, ja hovorím, že ak je to tak, potom ja používam jeho mediálny priestor na šírenie rozumných vecí. Okrem toho, pán Rusko dôrazom na túto tému dáva verejný prísľub. Ak ho nesplní, potom poviem, že sa zaradil do radu tých, ktorí iba sľubujú. Ak by som mal politickú podporu aj po voľbách, to riziko by som podstúpil. Nech by ma oslovil ktokoľvek.

Aj keby vláda HZDS s Ficom chceli urobiť túto reformu, zobrali by ste to?

Áno. Ale je to faustovská otázka a Faust sa pre svoju naivitu nakoniec dostal do pekla.

Naozaj si myslíte, že po voľbách bude objednávka na zásadnú zmenu zdravotníctva?

Nebude to len politická otázka. Zdravotnícke krízy kulminujú, vynárajú sa v čoraz kratších intervaloch. To ľudí právom rozčuľuje. Ak sa to nezmení, buď do toho bude treba nalia ťobrovské peniaze, ktoré nie sú, alebo naozaj vznikne nálada na zdravotnícku revolúciu. Cynicky povedané, občania si ani nič lepšie nemôžu želať, pretože iba takáto revolúcia môže veci zlepšiť.

Vy chcete, aby kvôli reforme zdravotníctva všetci volili stranu Ano?

Vychádzam z toho, že ani jedna zo súčasných strán nemá v tejto oblasti nič. Je teda možné, že nakoniec naženiem Ruskovi nejaké hlasy, keďže nikto iný o náš program nemá záujem.

Ľudsky je to pre vás „prekérna“ situácia, však áno?

Mám obrovskú dilemu. Alebo už štvrtý rok budem robiť reformu do šuplíka, alebo sa spojím s tým, kto to chce realizovať a dáva na to silný verejný prísľub. Nemusím milovať Ruska, ale musím povedať, že to presadzuje.

Je nejaká hranica, pri ktorej namiesto Ano poviete nie?

Áno. Napríklad sa nechcem nijako stranícky angažovať.

Dá sa zatvoriť oči pred všetkým ostatným a pozerať sa iba na vzťah k jednej reforme?

Dá sa to v situácii, keď si poviete, že nie je na výber.

Kedy ste si to povedali?

Keď z DS odišli hodnotoví politici. Skončila sa tu jedna hodnotová platforma, ktorej bude trvať desaťročia, kým sa obnoví. Už nemám výber, nevidím rozdiel medzi takým Dzurindom a Ruskom. Dokonca tým, že Dzurinda vykradol vlastných zvnútra, je to možno ešte horšie než všetko iné.

Tešíte sa na to, čo vás čaká?

Nie.

Štefan Hríb, Robert Žitňanský