Zasa tie peniaze

Zvýšenie odvodov do poisťovní je dôsledkom chýbajúcej reformy

Vláda predložila parlamentu návrh, ktorým sa mení zákon o zdravotnom poistení. Na zdravotne poistenie sa má odvádzať namiesto 13,7 rovných 14,0 % zo mzdy. Doteraz zamestnávateľ odvádzal 10 % a toľko bude platiť aj naďalej, zamestnanec bude platiť o 0,3 % viac.

Zamestnanci s platom nižším ako 32 000 Sk mesačne prispejú poisťovniam navyše spolu 767,538 mil. Sk ročne. Každý zamestnanec zaplatí v priemere o 29,26 Sk mesačne viac.

Živnostníci majú dať o 24,18 Sk mesačne viac, a to bude spolu navyše 119,567 miliónov Sk.

Tí, ktorí zarábajú mesačne viac ako 32 000 Sk, budú platiť najviac – mesačný nárast odvodov bude vyšší o 394,50 Sk a spolu ročne zaplatia 877,719 miliónov korún poistného navyše.

Takto získajú zdravotné poisťovne od občanov vyše 1,8 miliardy korún. Štát by mal podľa návrhu takisto platiť asi o 55 korún viac za „svojich“ poistencov mesačne, čo bude ročne takmer 2,1 miliardy korún. Zdravotníci by teda mali mať k dispozícii spolu takmer 3,9 miliárd korún navyše oproti roku 2000. A k tomu minister Kováč poznamenal, že ide o solidárnosť.

S čím máme byť solidárni?

V Európe na prelome tisícročia, na rozdiel od USA, platí princíp, že každý občan musí mať zabezpečenú zdravotnú starostlivosť. To je garantované zákonmi. Rozsah a miera zabezpečenia je rôzna, ale v princípe základná zdravotná starostlivosť je poskytovaná „bezplatne“ každému, nezávisle od toho, či je bohatý, chudobný, alebo nezamestnaný. Na túto základnú starostlivosť prispievajú ekonomicky aktívni podľa určitého kľúča. Poskytovanú zdravotnú starostlivosť pozorne sleduje verejnosť. V normálne fungujúcich európskych krajinách je však popri verejnom zdravotníctve dobre rozvinutý systém privátneho financovania, v ktorom namiesto všeobecnej solidárnosti platí klasické „niečo za niečo“. To niečo má svoju cenu, ktorú občan, ak chce niečo navyše, zaplatí.

U nás je situácia dramaticky iná. Zdedili sme zo socializmu štátne zdravotníctvo, ktoré pochádza z čias, keď výroba ocele a cementu boli hlavnými ukazovateľmi „ekonomickej prosperity“. Naše zdravotníctvo je predimenzované čo do postelí, personálu, typická je preň zlá štruktúra rozloženia nemocníc, polikliník a ambulancii. V predimenzovaných nemocniciach máme síce veľa, často však zastaraných prístrojov. Ak sa aj investovalo do nových, spravidla ich rozloženie nerešpektovalo potreby jednotlivých oblastí, ale skôr potreby jednotlivých „investorov“ (ktorí, samozrejme, neinvestovali svoje, ale štátne peniaze).

Za desať rokov od revolúcie sme neurobili nijaký zásadný krok vedúci k reforme zdravotníctva. Veľmi zjednodušene by sme za jediný reformný krok mohli považovať vznik takzvaného poistného systému, reprezentovaného pôvodne 13 poisťovňami. Ostalo ich doteraz 5 a líšia sa iba názvami a výškou svojich dlhov. Hospodárenie poisťovní s vybranými prostriedkami, najmä na začiatku ich činnosti, je kapitola sama osebe.

Neexistencia reformy zdravotníctva priviedla celý systém na pokraj kolapsu. Jediná cesta, akú naši vrcholní zdravotníci poznajú, je cesta sústavného vymáhania peňazí – nakoniec vždy od občanov. Zdravotníctvo doteraz nepreukázalo ani náznak schopnosti racionálnejšie spravovať obmedzené zdroje, ktoré má k dispozícii. Všetkými doterajšími ministrami sľubované transformácie systému ostali len vo fáze koncepcií, ktoré sa však ukázali antikoncepciami. Neboli sme schopní nájsť účinný spôsob znižovania počtu nadbytočných zariadení, nedokázali sme zaviesť ani jeden prvok ekonomickej efektivity, založený na princípoch konkurencie, uchádzania sa o pacienta ako jediného nositeľa peňazí do systému. Vysoko nákladné investície do zdravotníctva sa neriadia logikou ekonomicky efektívneho rozmiestňovania drahých prístrojov. Často sa stáva, že prístroje sú využívané iba na 30 % a skôr zastarávajú morálne ako pre opotrebovanosť. Na druhej strane sú na Slovensku oblasti, v ktorých niektoré prístroje patria do múzea a na nové peniaze nie sú.

Stalo sa pravidlom, že pre naše zdravotníctvo sú typické kamufláže, majúce za cieľ imitovať reformu, no bez zmeny podstaty vlastníckych vzťahov, bez vôle odovzdať riadiace kompetencie smerom dole. Naša solidárnosť je teda solidárnosťou s paternalistickým spôsobom riadenia zdravotníctva .

Hnev poslancov

Predložená novela vyvolala v parlamente rozruch. Poslanci si pravdepodobne spomenuli na sľuby, ktoré dali voličom. Podľa všetkého ich tak trochu stimuluje aj referendum. Poslanci Mäsiarik z SOP a Húska z HZDS v dojemnej zhode konštatovali, že nebudú navrhované zvýšenie odvodov podporovať, lebo je to na úkor občana. Lenže milí poslanci si akosi neuvedomili, že v parlamente už dlho permanentne podporujú nátlak zdravotníkov na vyššie financie. Ako inak by mohli podporiť správu ministra o oddlžení zdravotníctva, ktoré nie je oddlžením, ale prejedaním jedinečných privatizačných zdrojov? Naši poslanci celé roky bez mihnutia oka schvaľujú kapitálové výdavky určené pre ministerstvo zdravotníctva, čím dávajú úzkej skupine ľudí „bianco zmenku“ na dve miliardy korún ročne.

Akékoľvek lamentovanie nad úbohým občanom je nevierohodné, keď vidíme, s akou laxnosťou v parlamente prechádzajú zákony navrhované rezortom zdravotníctva, ktorý spravuje priamo či nepriamo viac ako 50 miliárd korún. Je naozaj zarážajúce, že väčšina poslancov nie je schopná viazať akékoľvek nové financie do zdravotníctva s podmienkou, že rezort konečne pripraví transformáciu systému.

Ak si poslanci neuvedomia, že rezort sám seba v nijakom prípade nehodlá transformovať, ich „hnev“ nad percentíčkami ostane len lacnou pózou.

Rudolf Zajac

Autor (1951) je lekár a manažér.