Na borg sa dlho žžiť nedá

Problémy zdravotníctva pretrvávajú

Väčšina ľudí žije len z toho, čo má. Aj sociálne najslabšie vrstvy majú snahu zmestiť sa do svojho rozpočtu a podľa možnosti nikomu neborgovať. Niekedy je to pre nich veľmi ťažké, niekedy takmer nemožné, napriek tomu spravidla neborgujú.

Sú však rodiny, kde to neplatí. Predstavme si mnohopočetnú rodinu. V rodine nikto nepracuje, a teda celá rodina je odkázaná na príspevok štátu. Pridelené príspevky jej umožňujú len veľmi obmedzené možnosti nakupovať povedzme chlieb. Podľa úradu má dostávať na chlieb 196 korún mesačne. Úrad má v kase iba 153 korún mesačne, rodina však spotrebuje chlieb za 211korún mesačne. Tak vzniká borg. Pýtate sa, ako toto môže fungovať?

Odpoveď nie je jednoduchá. Musíme sa pozrieť na každého v reťazci tejto transakcie. Spotreba rodiny, stanovená úradom na 196 korún mesačne, je výsledkom akejsi matematiky úradu, ktorý príspevok poskytuje. Úrad je sústavne bombardovaný rodinou, ktorá tvrdí, že na chlieb potrebuje 211 korún (čo však úrad nikdy nepreveril). Ale ani úrad nemá dostatok prostriedkov, preto rodine pošle len 153 korún mesačne. Z pohľadu rodiny je to na počet jej odkázaných členov málo. Pekárovi, ktorý naozaj rodine mesačne predáva chlieb v hodnote 211 korún, hoci rodina mu platí len 153 korún, narastá borg vo výške 50 korún mesačne. Poviete si, no dobre, keď rodina neplatí, pekár prestane predávať. Problém je v tom, že pekára núti zákon predávať práve tejto rodine chlieb bez ohľadu na to, či platí, alebo neplatí. Vraj je to „nevyhnutné“.

Dajte nám viac!

Pekár, úrad aj rodina majú problém, ktorý však každý rieši po svojom. Pekár, aby dodržal zákon, rodine predáva, a na to, aby mohol borg financovať, si požičiava peniaze. Samozrejme, na úrok. Takže do ceny svojho chleba musí zarátať aj výšku úroku, a tak chlieb dražie. Pomaly, potichu, ale iste. Prirodzene, rodina za svoje peniaze dostáva čoraz menej chleba. To vyvoláva hlad a rodina tlačí na úrad. Dajte nám viac! Úrad viac nemá, a tak skúša všelijaké triky, no nakoniec podľahne a prisľúbi viac. Tak nejako vzniklo tých dnes prisľúbených 196 korún. Ale stále bude posielať len 153 korún. Rodina je naďalej nespokojná, začína pociťovať nedostatok a začne borgovať chlieb svojim členom. Pekár je nespokojný, zákon–nezákon, donekonečna si ani on nemôže požičiavať na cudzie borgy a začne teda hroziť, že ak mu rodina borg nevyrovná, prestane chlieb dodávať. Úrad, ktorý má peniaze od občanov, rodinu mierne vydiera – nech je rodina spokojná s tým, čo má, a teda nech si sama hľadá riešenie.

Zdravotnícka perestrojka

V normálnych ekonomických podmienkach tento spôsob, ktorý nemá ďaleko od slabého cirkusového čísla, nemôže trvať dlho. A predsa funguje už niekoľko rokov. Iba si namiesto pekára, úradu, kasy a rodiny musíte predstaviť dodávateľov, ministerstvo, poisťovne a nemocnice. A miesto korún si musíte dosadiť miliardy. Rodina, to sú nemocnice, ktoré dostávajú 1,53 miliardy mesačne namiesto vyhláškou Ministerstva financií určených 1,96 miliardy. Nemocnice však spotrebúvajú mesačne až 2,11 miliardy. Mesačne vzniká borg 500 miliónov korún len za nemocnice. Navyše poisťovne môžu uznať borg iba do výšky rozdielu medzi stanovenými 1,96 miliardy a vyplatenými 1,53 miliardami. Z čoho bude krytý borg medzi reálnou spotrebou 2,11 miliardy a nárokom 1,96 miliardy, čo je ďalších 150 miliónov korún mesačne doslova nekrytého borgu, to nikto nevie.

Je jasné, že bezpodmienečne treba niečo urobiť. Treba posúdiť, či tá rodina (nemocnice) nie je zbytočne veľká a či je správne organizovaná. Nemocnice sú nabité lekármi, lôžkami, sestrami, všetci sú pritom zle platení a pacienti sú nespokojní. V nemocniciach až 83 percent nákladov tvoria tzv. fixné náklady – mzdy (okolo 60 percent), energie, potraviny, upratovanie (okolo 23 percent), a len 17 percent im ostáva na lieky a zdravotnícky materiál. Z týchto 17 percent môžu šetriť, ale je naozaj proti logike šetriť na liekoch: najlepšie sa to dá dosiahnuť tak, že prestanete liečiť. Dohnané do extrému, najlepšie bude hospodáriť nemocnica, ktorá nelieči! Nemocnice majú len malú flexibilitu vo variabilných nákladoch. Poviete si, že treba niečo urobiť s nemocnicami. To je pravda, problém je však v tom, že u nás je za celé (ešte stále štátne) zdravotníctvo zodpovedné ministerstvo zdravotníctva. A takzvané nové riešenia ministra Romana Kováča transformovať štátne nemocnice na tzv. verejnoprospešné neziskové nemocnice, prirodzene, s rozhodujúcou účasťou štátu až do likvidácie borgu (čo je pri dnešnom systéme vari navždy), sa veľmi podobajú „perestrojke“ štátneho podniku, spočívajúcej v premaľovaní firemného štítu. Darmo však dáte parnému stroju nový náter, jeho účinnosť tým nezvýšite. Získate však trochu času na prípravu novej kamufláže.

Čo bude ďalej?

A čo poisťovne? Tie už dávno neplnia svoju úlohu zaisťovať riziko a financovať liečbu. Napriek tomu je ich stále päť, dokonca spočiatku ich bolo 13. Zistiť, čo sa tam dialo a ešte stále deje s peniazmi občanov, bude zrejme takmer nemožné. Zdravotníctvo dnes borguje každému, lekárňam, dodávateľom energii, potravín, liekov, spotrebného materiálu. Dokonca aj lekárom v teréne borguje takmer pol miliardy. Rozdiel je len v tom, že privátni lekári neborgujú nikomu a zo svojho – na úkor svojich rodín – financujú zdravotníctvo, ktoré by malo živiť ich.

Pod tlakom okolností vláda odsúhlasila na čiastočné oddlženie zdravotníctva 6 miliárd korún a pre rok 2001 určila o približne 2 miliardy viac peňazí za svojich poistencov. Problém je v tom, že reálne k nijakému oddlženiu ani nepríde, lebo kým do februára 2001 príde 6 krát 500 miliónov korún z privatizácie telekomunikácii, borg znova narastie o najmenej 6 krát 500 miliónov. Možno potom znovu použijú peniaze z privatizácie (SPP). Čo bude ďalej, to dnes nik z vlády asi nevie.

Permanentné tŕpnutie

V normálnej krajine sa dlhodobo na borg žiť nedá. Ak majú občania financovať Koncošových poľnohospodárov, a pritom platiť za potraviny najviac z okolitých krajín, ak majú stále viac prispievať na zdravotníctvo a za odmenu počúvať rôzne Kováčove teórie bez toho, aby dostali potrebnú pomoc, ak ich má uspokojiť Ftáčnikov imidž a socialistické školstvo, ak majú financovať zo svojho excesy tunelárov a doplácať na zadlžené banky, potom musí táto vláda, ktorej sľuby riešenia problémov ju vyniesli k moci, iba tŕpnuť a dúfať, že motyka vystrelí.

Rudolf Zajac. Autor (1951) je lekár a manažér.

Peter Pažitný. Autor (1976) je analytik spoločnosti M.E.S.A. 10.

Zdroj:
Domino fórum 42/2000

Leave A Reply

Navigate