Mňa do toho nič

Prvé vyhlásenia Romana Kováča vyvolávajú veľké otázniky

Minister zdravotníctva Roman Kováč má zaujímavú vlastnosť – nezanecháva po sebe stopy. Tu niečo šepne, tam niečo povie. Raz v Hágoch riaditeľom nemocníc, raz odborárom za zatvorenými dverami, inokedy novinárom. Zdá sa, že opäť chýba ucelený zámer, nápad, idea. Neistota však nebude trvať dlho.

Intenzívne sa pripravuje rozpočet na budúci rok, parlament žiada ministra, aby aj písomne oznámil, čo plánuje so zdravotníctvom, keď sa verejne odhodlal ísť po stopách svojho predchodcu. Roman Kováč bude musieť odkryť karty.

Keď redukuje štát

Nedávno minister oznámil novinárom, že bude potrebné „výrazne zredukovať spotrebu liekov, znížiť počet pracovníkov a znížiť počet zdravotníckych zariadení“. Dokonca minister tvrdí, že „cieľom na rok 2001 je stav, keď už zdravotnícke zariadenia nebudú tvoriť dlhy“. A súčasne, že „zdravotníctvo môže reálne operovať s 55 miliardami“. Čo tým pán minister vlastne oznámil?

Minister chce výrazne redukovať spotrebu liekov. Ako? Zákonom? Kontrolou komisie? Alebo nasušíme zásoby repíka pod dohľadom ministerstva? Regulovať sa dá len systém financovanie liekov poisťovňami a to tak, že pacienti budú na niektoré lieky priplácať. Už dnes to tak funguje. Pre výrobcov a dodávateľské firmy je samozrejme kľúčové, aby práve ten ich liek bol plne hradený poisťovňou (inak sa ťažšie predáva). Vzniká riziko korupcie. Kto rozhodne, ktorý liek bude plne hradený? Zo zákona má túto kompetenciu ministerstvo zdravotníctva. Ono organizuje komisie, ktoré rozhodujú, aký liek do ktorej kategórie patrí. Ak by sa dodržiaval zákon, mohla by to byť cesta. Lenže zaraďovanie liekov u nás prebieha takým spôsobom, že je vlastne dobre, že Transparency International o tom ešte nič nevie.

Ďalej chce minister znížiť počet zdravotníckych zariadení. Toto je výrazný posun v myslení, a možno rovno povedať, že prekonal svojho predchodcu. Ten chcel znižovať iba lôžka. Jedna vec je však chcieť a druhá vykonať.

Zriaďovateľom nemocníc je štát, nemocnice spravujú štátny majetok, a ministerstvo reprezentuje zase len štát. Mohlo by to byť jednoduché. Štát rozhodne a nemocnice zaniknú. Realita je však iná. Doteraz sa nepodarilo (a ani sa nemôže podariť) rušiť nemocnice, pretože z Bratislavy sa to nedá. O tom, ktorá nemocnica má ostať, ktorá má zaniknúť, ktorá sa má predať, môže dobre rozhodnúť iba región. Je veľa vplyvov, ktoré rozhodujú o bytí alebo nebytí nemocnice. Tieto vplyvy sa dajú najlepšie poznať a zohľadniť v regiónoch. Netreba k tomu viac, než odovzdať regiónom majetok, kompetencie a financie. Toto však nie je uvažovanie ministra. Naznačované premaľovanie firemnej tabule zo „štátneho“ na „verejnoprospešné“, s dlhodobou a rozhodujúcou účasťou štátu, nie je cesta, ktorá zníži počet nemocníc, a teda aj náklady na zdravotníctvo. Mimochodom v Malackách ešte ani nebolo jasné, či sa nemocnica bude rušiť, a už primátor a občania organizovali petície. Nech teda minister skúsi zo svojej pozície likvidovať nemocnice napríklad v Bratislave alebo v Košiciach, ktorých je naozaj zbytočne veľa. Nečudoval by som sa, keby tieto nemocnice zvolili cestu „likvidácie“ ministra.

Ministrov omyl

Podľa ministra „nie je jeho starosť nájsť prácu a uplatenie pre zdravotníkov, ktorí sa po prijatých opatreniach stanú nadbytočnými, lebo ministerstvo zdravotníctva nie je sociálna inštitúcia“. Toto je veľký omyl.

Doteraz boli všetky nemocnice štátne, riadené ministerstvom. Predtým, ako sa stal Kováč ministrom, bol poslancom, venujúcim sa zdravotníctvu vo funkcii predsedu výboru pre zdravotníctvo. Nadbytoční lekári, a je ich v nadbytočných nemocniciach naozaj dosť, nemajú kam ísť. V primárnej praxi, teda priamo pri pacientovi na ambulancie, by si našlo uplatnenie veľa odborníkov. Nemôžu tam však odísť, pretože počty týchto lekárov sú stanovené veľmi presne, pravdaže, zase len ministerstvom. Aby lekár mohol v ambulantnej praxi pracovať, musí mať licenciu, ktorú vydáva štát, a musí mať zmluvu s poisťovňou, ktorá ju na základe rozhodnutia štátu môže vydať iba presne (opäť štátom) stanovenému počtu lekárov.

Táto takzvaná primárna sieť má ešte niekoľko zvláštností. Podľa kapitačného princípu sú v nej lekári platení nie podľa vykonanej práce, nie podľa počtu vybavených pacientov, ale podľa toho, koľko zmlúv o starostlivosti s občanmi (hoc aj zdravými) majú uzavretých. Za každú zmluvu je určená fixná čiastka. Výsledkom je, že lekár nie je nútený liečiť ani vyšetrovať. A ak niečo pacientovi naozaj je, pokojne ho poukáže na polikliniku alebo do odbornej ambulancie. Takzvaná slobodná voľba lekára, ktorú má mať pacient, v praxi funguje tak, že v dedine je jeden bývalý obvodný lekár, premenovaný na neštátneho. Ak sa babičke nepáči, môže ísť do druhej dediny. Nijaký ekonomický stimul, nijaká voľba. Nadbytoční lekári z nemocníc by teda mohli priniesť čerstvý vzduch a konkurenciu. Ak by boli v dedine dvaja-traja lekári, uchádzali by sa o pacienta, bola by konkurencia. Úhrady len za vybaveného pacienta, a nie za zmluvu by zasa priniesli ekonomizáciu poskytovania služieb. Iste, neschopní či neochotní lekári by mali problém prežiť, no nie vinou systému, ale pre svoju neschopnosť.

Ak toto „nie je vec“ ministra, potom koho?

Rudolf Zajac

Autor (1951) je lekár a manažér.