Ministerské rekviem

Odchod Tibora Šagáta je novou šancou pre zdravotníctvo

Minister zdravotníctva podal demisiu. Vyvodil politickú zodpovednosť za spôsob liečby prezidenta republiky. A aj keď on sám, ako prehlásil, podal excelentný výkon, nestačilo to, a prezident skončil, chvalabohu, v provinčnej nemocnici. Naozaj však Tibor Šagát abdikoval kvôli prezidentovi? Skúsme teda zrekapitulovať jeho pôsobenie a zhodnotiť ho.

Po voľbách zavládla eufória, prídu noví ľudia a prídu aj nové riešenia. Aspoň tak sa domnievala tá časť voličov, ktorá volila vtedajšiu opozíciu. Akosi automaticky v rámci politických dohôd sa stal ministrom zdravotníctva Tibor Šagát. Človek s bohatou politickou minulosťou, krátkou praxou riaditeľa nemocnice, a hlavne človek, ktorý zjavne nemal víziu, ako má slovenské zdravotníctvo naozaj vyzerať. Ekonomická transformácia prekvapila aj oveľa väčších expertov štátnych podnikov ako lektora istej večernej univerzity, ktorá v minulosti učila lekárov marxizmu v celej jeho šírke a hĺbke.

Tie rezorty, ktoré vedeli, ako ďalej, napísali čierne knihy. Nemusíme sa so všetkým, čo v nich bolo, stotožňovať, ale bol to aspoň názor. Tam, kde názor chýbal, kniha sa nepísala. Zdravotníci patrili medzi nich. Minister, ktorý nemá víziu, musí mať veľa poradcov. Tak vznikol poradný zbor, ktorý sa hrdo nazval transformačná rada. Bol zostavený výlučne z lekárov štátnych nemocníc, teda štátnych podnikov. Táto rada bola pomerne početná, rozhodujúce slovo v nej mali lekári z nemocnice, odkiaľ pochádzal aj minister. Táto nemocnica je celej odbornej verejnosti známa ako jedna z najhoršie hospodáriacich na Slovensku. Transformačná rada mala za úlohu pripraviť transformáciu zdravotníctva, aby lepšie a efektívnejšie slúžilo občanom. Rada sa nakoniec dopracovala k názoru, že najlepšie po starom, cestou štátnych nemocníc. Malé úpravy projektu, ktorý rada neskôr vypracovala, si vynútili skôr narastajúce dlhy nemocníc a tlak verejnosti, než schopnosť rady reálne zefektívniť chod systému.

Kardinálnou otázkou, ktorú musí každý šéf rezortu riešiť, je otázka financovania zdravotníctva. Táto otázka sa v chápaní bývalého ministra (a nie len jeho) zúžila na „koľko“ a nie „ako“. V roku 1994, za prvého pontifikátu Tibora Šagáta, bol vyprodukovaný čistokrvný mačkopes. Peniaze občanov boli zverené poisťovniam, ktoré z nich mali financovať štátne nemocnice. Teda z verejných zdrojov sa financujú štátne podniky. Príklad veľmi podobný, s podobným ekonomickým efektom, je financovanie štátnej televízie koncesionárskymi poplatkami (STV sa podobne ako nemocnice hrdo nazýva verejnoprávna). Nikto z ministerského tímu sa ani len neodvážil uvažovať o význame a funkcii takzvaných poisťovní, ktoré dostatočne dlho presvedčujú zdravotníkov aj občanov skôr o svojom škodlivom, než o prospešnom pôsobení. Rezort dokonca vyprodukoval návrh na vznik akéhosi úradu, ktorý by koordinoval nepoisťovacie poisťovne. Samozrejme, za peniaze občanov.

Otázka financovania je otázka koncepcie. Ak chceme mať štátne zdravotníctvo, potom musí byť financované štátom, ak verejné, potom z verejných zdrojov. Ak to skombinujeme do mačkopsa, dostaneme rezort na prvé miesto v nehospodárnosti, v nízkej a drahej kvalite poskytovania služieb, v predimenzovaní lôžok a personálu. Vznikne teda všetko, čo je typické pre štátne podniky. Nech sa nikto nečuduje, že rezort patrí na popredné miesto v korupcii.

Muž bez vízie v takejto situácii naozaj nie je schopný vo vláde presadiť lepšie financovanie zdravotníctva zo štátneho rozpočtu – chýbajú mu ekonomické argumenty. Keď nevie, aké zdravotníctvo chce, keď nevie presvedčiť vládnych ekonómov o jeho efektivite, tak mu ostáva len pýtať. A keďže jeho rezort so zverenými prostriedkami nedokáže dobre hospodáriť, nakoniec, prirodzene, ani nič nedostane.

Nočnou morou rezortu sa stala koncepcia decentralizácie Viktora Nižňanského. Predstava, že by regióny poskytovali zdravotnícke služby a ministerstvo by bolo kompetentné v otázke kontroly a legislatívy, vybudilo ministerský tím k majstrovskému výkonu. Celkom nedávno preto pripravilo koncepciu nedecentralizácie zdravotníctva. Veľkodušne navrhuje odovzdať regiónom všetko malé, neprosperujúce, a hlavne zadlžené. Dokonca vyrátali, že to je 60 percent lôžkovej kapacity. To najkvalitnejšie, najlepšie vybavené si chce rezort pravdaže ponechať. Lebo keby musel rezort odovzdať regiónom všetko, čo by bolo s plošnými dovozmi, plošnými nákupmi cytostatík, kapitálovými výdavkami vopred určenému príjemcovi, najlepšie na svoje budúce pracovisko? Keďže sa tu nedá argumentovať skúsenosťami so zahraničia, lebo len málokde je vlastníkom nemocníc štát, argumentuje sa neskúsenosťou regiónov. Veľmi hlboko tým podcenili ľudí a ich inteligenciu v regiónoch. Každému centrálnemu systému vyhovuje nesamostatnosť a lojalita podriadených. Mimochodom – tá provinčná nemocnica, kde úspešne zachraňujú prezidenta republiky, je krajinská nemocnica.

V ten deň, keď poslanecký klub SDK odvolal Romana Kováča z funkcie predsedu, ten istý klub dramatickou, takmer absolútnou väčšinou, vyjadril dôveru ministrovi Šagátovi. Máme tomu rozumieť tak, že klub vrelo odsúhlasil zdravotnícku politiku exministra, ktorý na druhý deň abdikoval?

Nemyslím si, že minister Šagát uviedol správny dôvod svojej abdikácie. Ani Titanic sa nepotopil preto, že narazil na vrchol ľadovca, ale preto, že ľadovec jeho posádka nezbadala. Nový minister iste nebude mať ľahkú úlohu, nech ním bude ktokoľvek. Ak bude ďaleko viac načúvať, ak bude dôverovať regiónom, ak bude mať jasnú víziu o smerovaní rezortu, má šancu byť úspešný. K tomu mu (i nám) Boh pomáhaj!

Rudolf Zajac

Autor (1951) je lekár a manažér.

Zdroj:
Domino fórum 28/2000

Leave A Reply

Navigate