Zdravotnícky waltz 99

Klasický anglický valčík, ktorý sa volá waltz, je pomalý tanec s mäkkým perovaním v kolenách. Krok dopredu, dva dozadu s obratmi doprava i doľava. Všetko v elegantnom šate. Podobne fungovalo aj slovenské zdravotníctvo v roku 1999. Otázkou je, či bola noblesa waltzu namieste.

Po voľbách v roku 1998 zdedilo zdravotníctvo nesmierne problémy. Vonkajší dlh vo výške okolo 17 miliárd korún a ešte väčší vnútorný dlh boli len vrcholom pyramídy problémov, v akých sa tento rezort nachádzal. Systém bol síce od roku 1994 financovaný cez poisťovne, (ktoré sme financovali my občania formou pravidelných odvodov) niektoré poisťovne však boli doslova vytunelované a straty v nich sa dali vyčísliť v miliardách. A aj tie, ktoré ako-tak fungovali, boli schopné platiť výkony poskytovateľom tak s 5-7 mesačným omeškaním. Štátny dozor nad poisťovňami prakticky neexistoval., hoci ľudia, ktorí boli politicky nominovaní do správnych rád poisťovní, brali stotisícové odmeny. V dezolátnom stave boli nemocnice, polikliniky, odborné aj bežné ambulancie. Lekárne okrem sporov o to, kto ich má vlastne právo prevádzkovať, svorne hrozili štrajkami.

Zmena alebo kríza?

Bol najvyšší čas na zmenu, ktorú nám sľubovala vtedajšia opozícia. Do roku 1999 vstupovalo zdravotníctvo s novým ministrom. Takmer vo všetkých nemocniciach sa začínali konkurzy na riaditeľov, bol vyhlásený krízový program. Hneď po vyhlásení krízového programu bolo jasné, že jeho cieľom nie je sanovať nemocnice, ale čuduj sa svete, poisťovne. Nemocniciam bolo nariadené drasticky znížiť výkony, obmedziť hospitalizácie, vykonávať len akútne operácie, teda všetko to, čo nemocnice účtovali poisťovniam. Týmto umelo klesli dlhy poisťovní.

Bola menovaná transformačná rada a krajskí koordinátori. Úlohou transformačnej rady bolo pripraviť plán a kroky transformácie zdravotníctva úlohou krajských koordinátorov toto koordinovať v rámci kraja. Personálne obsadenie transformačnej rady i koordinátorov však vyvolalo pomerne veľké rozpaky. Na veľké prekvapenie bol napríklad za Bratislavu menovaný koordinátor, ktorý už ani neprekvapil ďalším kompletným prezlečením kabáta v rekordne krátkom čase po voľbách. Do transformačnej rady boli zasa menovaní najmä lekári z Kramárov, teda z nemocnice, ktorá po Banskej Bystrici patrí medzi najzadĺženejšie. Okrem transformačnej rady „kramárskí“ takisto obsadili prakticky celé ministerstvo.

Konkurzy riaditeľov prebiehali neprimerane dlho, čo značne zneisťovalo zdravotnícku verejnosť. Žiaľ, pre Slovensko už typicky sprevádzal konkurzy úžasný lobbing dokonca aj politických špičiek v prospech niektorých riaditeľov (výber riaditeľov neskončil napriek tomu najhoršie a až na niektoré malé výnimky sú dnešní riaditelia prinajmenšom takí dobrí ako tí predchádzajúci.)

S jarou prišla aj prvá oficiálna verzia transformačného programu z dielne transformačnej rady. Po jej preštudovaní sa začiatočné rozpaky o krokoch a postupoch zmenili na istotu. Cesta, ktorú navrhol transformačný program, bola prinajmenšom málo reálna a skôr slepá. Bez opory v realite existujúceho stavu sa objavila vízia viaczdrojového financovania, teda spolufinancovanie verejnými a privátnymi zdrojmi v pomere 75 ku 25 percentám, pri celkovej potrebe 60 miliárd korún. Objavujú sa síce prvé verbálne zmienky o slobode poskytovateľov , ale aj prvé náznaky prospektívnych rozpočtov nemocníc, plošné dovozy techniky, známe ešte zo socializmu, administratívne, a nie ekonomické úvahy o redukcii lôžok, respektíve o presune časti lôžok do sociálnej sféry. Tento program naozaj nemohol vyviesť zdravotníctvo do lepších zajtrajškov – každému, aj študentovi prvého ročníka obchodnej akadémie je jasné, že nič sa nedá riešiť smerom dopredu, ak nebude riešený dlh. Bremeno dlhu totiž komplikuje existenciu celého zdravotníctva do tej miery, že ten, kto chce niečo meniť bez riešenia dlhu, je vopred odsúdený na neúspech. O riešení dlhu však v transformačnom programe nie je ani zmienka.

Nepomohla ani karimatka

Program bol niekoľkokrát upravovaný a na jeseň ho zobrala vláda na vedomie. Program nebol daný na širokú diskusiu tým, ktorých sa dotýkal, teda zdravotníkov a ekonómov. Cudne utajený získal akúsi nemastnú – neslanú politickú podporu, ale o dôvere ekonómov k zdravotníckej transformácii svedčí aj ich neskorší postoj pri presadzovaní štátneho rozpočtu.

Krízový program sa skončil a priniesol do života nezmyselný prospektívny rozpočet pre nemocnice, kapitáciu do primárnej sféry a obmedzené limity bodov pre odborné ambulancie. Dostali sme systém financovania prerozdeľovaním, pri ponechaní kvantifikovania výkonov voči poisťovniam. Ani prospektívny rozpočet pre nemocnice sa nedodržuje. Ministerstvo síce nariadi verejnoprávnym (sic) poisťovniam, koľko majú mesačne uhradiť nemocniciam, no skutočnosť je výrazne nižšia. Ani jeden riaditeľ tak dnes nevie, koľko reálne dostane týmto prídelovým systémom, vie len, koľko by mal dostať. Nemocnica žije v totálnej neistote, bez možnosti čokoľvek plánovať. Studený pot vedení nemocníc zo strachu, že nebude ani na výplaty, pravidelne zmäkčuje ich prípadnú odbojnosťa vedie k rezignácii. Kreativitu riaditeľov a ekonomických námestníkov podporuje tento systém len pri odháňaní veriteľov, ktorí chcú, aby im aspoň po roku či dvoch bolo zaplatené.

Vďaka rigidite SDĽ sme takmer prišli o gate počas akútnej krízy meny v máji 1999. Až dotlačení krízou sme urgentne aplikovali balíčky potrebných ekonomických opatrení vrátane sedempercentnej dovoznej prirážky. Ministerskí úradníci v prvej verzii zoznamu ponechali aj lieky, ktoré sú približne z 85 percent z dovozu. Keďže na lieky stále platí cenová regulácia, pričom ich maximálne ceny boli stanovené pri bývalom kurze 1 DEM/20 Sk, hrozilo, že nebude možné lieky vôbec dovážať. Aj slovenskí výrobcovia liekov, ktorí importujú suroviny na ich výrobu, museli bojovať o to, aby mohli vôbec vyrábať.

V lete nás osviežilo karimatkové expozé ministra – chcel s karimatkou vytrucovať pre rezort miliardu z kurzových ziskov NBS pre zdravotníctvo.

Smrť na objednávku

Finančná situácia nemocníc sa zhoršovala. Veritelia – dodávatelia sa začali domáhať svojich práv inkasovať svoje peniaze cestou exekúcii. To už muselo upozorniť, že dlhy treba systémovo riešiť. Žiaľ, štátni úradníci a niektorí poslanci – tútori našli „geniálne“ riešenie.

Zákonom obmedzili exekúcie pohľadávok voči poisťovniam, nemocniciam a poliklinikám. Tento zákon je absolútne nesystémový, narušuje základné vlastnícke práva a je gumový. Zarážajúci bol postoj niektorých poslancov – lekárov, ktorí pri presadzovaní skráteného legislatívneho konania neváhali šíriť poplašné správy o tom, koľko pacientov už zomrelo a môže zomrieť, lebo nemocnica po exekúcii nemala na lieky a špeciálny zdravotný materiál. Potom sa nemožno veľmi čudovať ostatným poslancom, že takémuto nehoráznemu tlaku ako laici podľahli. Málokomu z nich prišlo na um, že príčinou problému nie sú veritelia, ale systém.

Jeseň je typická prípravou štátneho rozpočtu, zákona, ktorý je pre zdravotníkov mimoriadne dôležitý. Financovanie cez poisťovne je zabezpečené príjmami od zamestnancov a zamestnávateľov. Za deti, penzistov, študentov, vojakov a nezamestnaných platí štát zo štátneho rozpočtu. V roku 1998 to bolo 283 Sk za vymenované osoby. To je evidentne veľmi málo. Keďže nezamestnanosť stúpla, je jasné, že výber cez poisťovne ešte poklesne. Bolo teda prvou povinnosťou ministerstva bojovať o zvýšený odvod štátu za „svojich“ poistencov. A to i za predpokladu, že štát ako najhorší hospodár mimoriadne rád financuje nezmysly, ako sú rôzne fondy, dotácie, štátne investície a garancie. Na to, aby ste mohli bojovať, však musíte presvedčiť relevantných ekonomických ministrov, že zvýšené príspevky štátu nezmiznú v čiernej diere ekonomického systému zdravotníctva. Ministerstvo však nepresvedčilo, takže ekonómovia nedali. Výsledok je tých istých 238 korún ako doteraz.

I napriek výraznému zhoršeniu kurzu koruny (pri vysokej importnej potrebe zdravotníctva), i napriek dvojcifernej inflácii a výraznému zdraženiu energie, benzínu a podobne. Prečo teraz šéf poslaneckého klubu SDK nešíri poplašné správy o úmrtiach pre nedostatok peňazí? Umierajú pacienti podľa aktuálnej politickej potreby?

Sústavne počúvame, že treba znížiť lôžkový fond možno až o 4 tisíc postelí (začínajú sa množiť petície za ich ponechanie, napríklad NsP Malacky či reumatoľogické oddelenie v Bardejove). Lenže, čuduj sa svete, súčasne treba miliardy na dokončenie nemocníc. Na to sú určené z kapitoly ministerstva, ale nedozviete sa, ktorým, koľko a prečo.

Od waltzu k tangu

Dnešná neštandardná opozícia v roku 1999 k diskusii o záchrane a reforme zdravotníctva nijako neprispela. Základnou úlohou opozície, okrem kontroly vládnej moci, je pritom navrhovať alternatívne riešenia. Jediným riešením nemôžu byť sústavne pokusy odvolávať ministra.

Profesijné združenia a spolky by sa mali takisto výraznejšie zapojiť do diskusie. Ich submisívne postoje, ale napríklad aj ekonomicky insitné vystúpenia šéfa asociácie nemocníc, viac škodia, ako prospejú. Vďačnosť za udržanie sa možno prejaviť inteligentnejšie.

V roku 2000 absolvuje zdravotníctvo ďalšiu zo svojich kríz. Iba ak sa začne široká diskusia všetkých, ktorí majú čo povedať, je šanca, že sa z waltzu dostaneme do rytmu a rýchlosti tanga – s promenádami správnym smerom.

Rudolf Zajac

Autor (1951) je lekár a manažér.