Dnes už historický citát dramatika Václava Havla o nepolitickej politike je zdanlivo klasickým omylom nepraktického disidenta. Politika je však dnes až priveľmi politická aj v tých oblastiach, kde nemá čo robiť. Začína platiť staré rakúske, že kde je riaditeľ školy socialista alebo konzervativec, musí ním byť aj školník. Za socializmu sa do života lekárov, sestričiek aj pacientov zasahovalo cez školské lavice, postgraduálne atestácie, ašpirantuúry, povinné absolvovanie skúšok, testov, školení, ktoré mali upevniť komunistikcé povedomie. Po Novembri sa zdalo, že politika z nemocníc konečne zmizne a presadí sa odbornosť a profesionalita. Verilo sa, že lekári a sestry budú mať dôstojnejšie postavenie v spoločnosti ako za komunizmu, keď sa pohybovali niekde medzi holičmi a fuškármi.
Odvtedy tu bolo mnoho ministrov. Jeden považoval za ústredný problém potraty, druhý začal bodovať nebodovateľné, tretia kolaborovala s mocou proti svojim kolegom, kým sa ďalší rozhliadol, bol v opozícii. Ten posledný, predvolebný, vari dodnes nevie, že zdravý človek má 32 zubov.
Trojnásobný pontifikát bývalej vlády zrodil neuveriteľné dlhy všetkých voči všetkým a stratu profesionálnej kolegiality. Dodávateilia sa stali v očiach zdravotníckych manažérov pijavicami, lebo žiadali, aby im aspoň o dvesto-tristo dní zaplatili znehodnotenými peniazmi za tovar. A pacient? Ten sa stal naozaj vydieraným chudákom, často bojujúcim o holý život.
Potom politici sľúbili národu, že príde zmena a občan sa stane naozaj občanom, lekár naozaj lekárom, pacient naozaj pacientom.
Lenže starého psa novým kúskom učiť ťažko.
Bol vyhlásený krízový stav zdravotníctva. Nemocniciam, hlavným veriteľom poisťovní, ostali fixné náklady, takže pod hrozbou sankcií redukujú výkony. Pacienti, aj tí po úraze hlavy s dočasnou stratou pamäti, sú posielaní domov. Veď je kríza. Nezmyselné obmedzenia preskripcie, jeden z najobľubenejších športov zdravontíckých topmanažérov, vedú k paradoxom. Na predpísanie lieku za sto korún sa musí urobiť vyšetrenie za tisícku.
Každá kríza vyžaduje akútne riešenia. Tie, musia prijať rýchlo a musia byť nerutinné. Ak je v kríze pacient, musia sa stabilizovať základné životné funkcie. Potom treba hľadať príčinu krízy a túto príčinu odstrániť. Ak je v kríze zdravotníctvo, musí sa urobiť to isté.
Ak angínu vyvoláva viridujúci streptokok, nedá sa s ním dohodnúť na riešení. Ak krízu v zdravotníctve vyvolal systém, v ktorom rozhodujúcu rolu hrali zrejme zdravotné poisťovne, platí to isté. Zúčastňovali sa na všetkom, čo patrilo za Mečiara k dobrému bontónu. Tunelovanie, defraudácie, Heliosy a Soliská, vysoké odmeny dozorným radám. Ťažko si predstaviť, ako sa zrazu, „sebazmenia“.
Ak krízu v zdravotníctve vyvolali bezcharakterní manažéri, kolaborujúci dlhé roky s každou mocou, a práve z nich sú dnes regionálni koordinátori, ťažko presvedčiť širokú odbornú verejnosť a vedenia nemocníc, že toto je zmena.
V zdravotníctve je teda asi na rade Havlova nepolitická politika. Inak bude zmena, ktorú sme si tak želali, obratom o 360 stupňov.
Rudolf Zajac
Autor (1951) je lekár Fakultnej nemocnice Bratislava a manažér.
Zdroj:
Domino fórum 12/1999
