Systém poskytovania zdravotnej starostlivosti je nastavený na úzku spoluprácu všetkých zložiek poskytovateľov
Onapísanie prvej časti tohto článku som požiadal umelú inteligenciu, skrátene AI (z anglického artificial intelligence), konkrétne ChatGPT-4, aby napísala esej o histórii nemocnice Rázsochy. Chvíľu trvalo, kým som správne naformuloval otázky, ale potom, za pár desiatok sekúnd, som už čítal jej esej. Ten zázrak vylustroval všetky články a ďalšie digitálne zdroje týkajúce sa problematiky nemocnice Rázsochy. Inak povedané, chatbot kompiloval hlava-nehlava, avšak nakoniec všetko zoradil správne do časovej osi. Na rozdiel od našich troch vysokých ústavných činiteľov ja sa ku kompilácii priznávam dopredu a dobrovoľne. Nasleduje esej (o histórii nemocnice Rázsochy) vytvorený AI:
Čo napísala umelá inteligencia
„Nemocnica Rázsochy je projekt fakultnej nemocnice vrátane posluchární, laboratórií, internátov a ostatnej občianskej vybavenosti, tzv. kampus, plánovaný v bratislavskej mestskej časti Lamač. Verejná súťaž na projekt novej fakultnej nemocnice s poliklinikou a priestormi Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave bola vyhlásená v roku 1969. Prípravu viedol hlavný architekt Jindřich Martin.
Príprava výstavby FNsP Bratislava – Rázsochy sa začala spracovaním projektovej úlohy a jej schválením 15. júla 1982. Projektová dokumentácia bola schválená 28. marca 1985. Rozhodnutie o umiestnení stavby nadobudlo právoplatnosť 15. októbra 1985. Následne sa začali prípravné práce – výkupy pozemkov, príprava územia, príprava a postupné budovanie súvisiacich investícií (inžinierske siete, prístupové komunikácie…), ktoré sa realizovali až do roku 1991. Stavba bola zapísaná ako záväzná úloha štátneho plánu uznesením vlády 7. júla 1986. Stavebné povolenie, ktoré bolo vydané 31. augusta 1987, nadobudlo právoplatnosť 14. októbra 1987. Výstavba prebiehala podľa schváleného harmonogramu až do Rozhodnutia o sistácii FNsP 1. stavba zo 4. júla 1991.
Pôvodná stavba sa začala stavať v roku 1987 ako štátny projekt, ktorý bol napokon v 90. rokoch postupne utlmený. Z pôvodného projektu sa za 30 rokov dokončila iba hrubá stavba – nosný skelet a obvodové múry. Bola tu vybudovaná obrovská betonárka, ponad železnicu bol postavený železný most prenajatý od armády. Aj po zastavení stavby bola betonárka využívaná súkromnými firmami, ktoré pracovali na iných, zväčša súkromných zákazkách. Aktivisti poukazovali na neprimeranú záťaž životného prostredia, právnici na neoprávnené užívanie štátneho majetku súkromníkmi.
V niektorých častiach bola nainštalovaná vzduchotechnika a okná, kotolňa bola dokončená na 90 %. Vo vysokom štádiu dokončenia bola aj trafostanica a čistička odpadových vôd.
Rozhodnutím ministra zdravotníctva z 26. júla 1995 investor FN Bratislava začal v spolupráci s projektantom vypracovanie aktualizácieinovácie projektovej dokumentácie stavby. Stavebné povolenie – zmena stavby pred dokončením bolo vydané 28. júla 1997.
Rozvojový program verejných investícií na roky 1995 – 1998 vyhlásený uznesením vlády V. Mečiara zahŕňal i výstavbu FNsP Bratislava – Rázsochy. Uznesením vlády bolo odsúhlasené financovanie výstavby prioritných zdravotníckych zariadení na rok 1997 FNsP Rázsochy. Vláda 2. decembra 1997 odsúhlasila návrh financovania prioritných zdravotníckych stavieb v prechodnom období a ďalšie vyhľadanie najvhodnejšej formy zahraničného úveru splácaného zo štátneho rozpočtu.
Do stavby sa preinvestovali zhruba 2 miliardy korún (cca 65 miliónov eur). Financovanie stavby bolo prvou Dzurindovou vládou zastavené 31. októbra 2000, keď vláda zrušila uznesenie z roku 1997. Situáciu sa pokúšali zachrániť aktivisti z mestskej časti Bratislava-Lamač, ktorí v roku 2001 chceli investície zachrániť a dobudovať hrubú stavbu aspoň ako vedecko-technický park. Pre kritiku verejnosti si tento zámer osvojil aj magistrát hlavného mesta, projekt však len „vzal na vedomie“ a odvtedy je odložený. Zodpovedné orgány nezabezpečili dostatočne areál, ktorý následne chátral a bol vystavený vandalom a zlodejom.
V neskoršom období ministerstvo zdravotníctva nemalo finančné prostriedky na dostavbu. V roku 2014 vláda pod vedením Roberta Fica schválila výstavbu novej nemocnice v neďalekej lokalite za 2 miliardy eur (v lokalite Patrónka, pozn. autora).
V oblasti areálu plánovanej nemocnice sa stretávajú aj biznisplány a záujmy skupín ovládajúcich mestskú časť Bratislava-Lamač, ako aj mesto Bratislava, ktoré tu majú vzhľadom na lukratívnosť pozemkov (výborná dostupnosť, blízky lesopark, prístup k diaľnici) investičné zámery, pričom existujú podozrenia zo zámernej sabotáže stavby, ktorá do roku 2019 iba chátrala.
V roku 2018 bolo schválené zbúranie nemocnice vládou Roberta Fica za 17 miliónov eur z dôvodu už nevyhovujúcich štandardov. Tento krok kritizovalo viacero odborníkov. Búracie práce spustili v prítomnosti premiéra Pellegriniho a ministerky zdravotníctva Kalavskej 13. augusta 2019.“
Na hojdačke
Tu sa esej končí. Je to zaujímavé čítanie, hoci údaje sú viac-menej všeobecne známe. Človeku udrie do očí, že od vyhlásenia verejnej súťaže na projekt nemocnice do začiatku výstavby ubehlo 18 rokov. Ďalej je to ako na hojdačke, raz bude, inokedy nebude, potom bude inde a tak stále dokola. Takže ubehlo ďalších 31 rokov, aby sme torzo pôvodnej nemocnice začali búrať.
Ukazuje sa však viacero problémov spojených s touto kauzou. V prvom rade je to neujasnenosť koncepcie, čo vlastne chceme. Chceme iba nemocnicu, alebo aj zázemie pre študentov a učiteľov, teda kampus, ako to poznáme zo zahraničia? Ak aj kampus, potom je na mieste otázka, ako je možné, že vyše 30 rokov sa ministerstvo školstva tvári, že ono vlastne s tým nič nemá. So samotnou nemocnicou isto nič nemá, avšak určite má s kampusom veľa, ak nie všetko. Nie je tajomstvom, že lekárske fakulty spadajú pod toto ministerstvo. Druhým problémom je, či vôbec potrebujeme v Bratislave novú nemocnicu, a navyše ju stavať tak, že ani po 54 rokoch nič nie je postavené. Ak sa rozprávam so školskými pracovníkmi, sami hovoria, že im je úplne jedno, či bude stáť nejaká nová nemocnica, alebo budú modernizované existujúce, len aby to bolo čím skôr a aby to boli kvalitné nemocnice, kde by medikov mohli učiť modernú medicínu. Toto je spojené s ďalšou otázkou. Potrebujeme zvyšovať kapacity lôžkovej starostlivosti? Od čias poslednej Ficovej vlády a aj počas chaosu z vlád Igora Matoviča a Eduarda Hegera je Slovensko terorizované pojmami ako stratifikácia nemocníc, ktorá sa potom premenovala na optimalizáciu siete nemocníc.
Občania denne čítajú o tom, aká nemocnica bude či nebude, čo ktorá bude či nebude robiť. Avšak systém poskytovania zdravotnej starostlivosti je nastavený na úzku spoluprácu všetkých zložiek poskytovateľov, a to ambulantného sektora, lôžkovej starostlivosti, SVALZ, lekární a veľa iných. Ak platí, že reťaz unesie
iba takú váhu, akú unesie jej najslabší článok, tak potom ešte dôraznejšie platí, že je úplný nezmysel uprednostňovanie iba jednej zložky – nemocnice – voči iným, pretože v konečnom dôsledku klesne výkonnosť celého systému, ako to teraz vidíme v plnej paráde. Láska štátu k nemocniciam pretrváva u nás už od čias raného socializmu. Predstava, že iba nemocnice sú nositeľom kvality celého systému, je taká nezmyselná, ako by bola predstava, že iba kvalitná strecha garantuje kvalitu domu.
Vlády, postihnuté pandémiou etatizmu, spočívajúcou v myšlienke, že štát musí všetko robiť a všetko vlastniť a ktoré tu v podstate od roku 2006 nepretržite vládnu, tak zdevastovali ambulantný sektor, že dnes naozaj riadne nefunguje. Nik nevie povedať, koľko zbytočných hospitalizácií máme, o ktoré, ak by fungoval ambulantný sektor, by sa nielen znížila potreba hospitalizácií, ale navyše aj krátil pobytový čas pacienta v nemocnici. Hlúpym financovaním, ktoré zdravotným poisťovniam vnútila ostatná vláda na základe bláznivého nápadu útvaru ministerstva financií „Hodnota za peniaze“, že vyhláškou bude ministerstvo dirigovať, komu koľko majú poisťovne platiť, doslova bránime rozvoju ambulantného sektora vrátane ošetrovateľstva. Predstava, že tak, ako je to bežné v modernom svete, sestry navštevujú pacientov pri lôžku doma a poskytujú ošetrovateľskú starostlivosť, nie opatrovanie, patrí u nás medzi sci-fi.
Kormidloval alebo vesloval?
Ďalším problémom je chaotické a nepredvídateľné financovanie sektoru štátom, ktorý za svojich poistencov platí každý rok menej a menej. Pri tom všetci politici majú plné huby fráz o tom, ako je pre nich zdravotníctvo dôležité, ale to je tak všetko. Zjavne Rázsochy nie sú príčinou, ale dôsledkom nekoncepčného riadenia zdravotníctva za ostatných 17 rokov.
Korunu tomu nasadila teraz končiaca vláda chaosu a zmätkov. Bez riadnej analýzy pokračovali ministri Krajčí a Lengvarský v technokratickom riešení siete nemocníc, bez ohľadu na väzby na ambulantný sektor. Navyše sa rozhodli takzvaný Plán obnovy a rozvoja, projekt EÚ na rozvoj po pandémii covidu, ktorý vláda hodlala alokovať v prevažnej miere do nemocníc, cca 990 miliónov eur, potom do duševného zdravia cca 250 miliónov eur a do ambulantného sektora až neuveriteľných 11 miliónov eur. To bolo dôsledkom totálnej neschopnosti oboch ministrov čo i len pochopiť systém, nieto niečo vykonať. Ono ten fond sa správa ako myokard. Buď všetko – teda postaviť nemocnicu za 3 – 5 rokov, alebo nič, teda nič nebude. Nemocnica Rázsochy za 54 rokov, ale ani nemocnica Bory sa nedala postaviť za 5 rokov. Navyše na Slovensku staviame také primitívne stavby, ako sú diaľnice 3až 5-krát pomalšie ako inde u susedov (Poľsko, Chorvátsko), tak ako dlho chcela vláda stavať sofistikované stavby, akými sú moderné nemocnice?
Je nesmierne dôležité definovať jasné zámery a vízie o smerovaní zdravotníctva. Počínajúc predvídateľným a hlavne porovnateľným financovaním s podobnými krajinami, ako sme my, veď nie je možné, aby napríklad české zdravotníctvo dostávalo za poistencov štátu viac ako dvojnásobok slovenskej skutočnosti. Bude treba posúdiť výkonnosť jednotlivých štruktúr siete poskytovateľov. Miesto OSN – teda optimalizácie siete nemocníc – urobiť OSP – teda optimalizáciu siete poskytovateľov.
Z takýchto analýz bude možné odhadnúť skutočnú potrebu lôžok a až potom rozhodovať, či sa má ísť rekonštrukciami existujúcich kapacít, alebo výstavbou nových. Bude sa musieť masívne podporiť teoretické aj praktické vzdelávanie medikov a sestier a tiež, nielen finančne, ale aj morálne podporiť ambulantný sektor. Pri financovaní rozvoja by sa mal mohutne zapojiť aj súkromný sektor, nakoniec existuje slušné množstvo foriem, ako sa to dá urobiť.
A v neposlednom rade si musia politické špičky uvedomiť, že zdravotníctvo je solidárny systém pre všetkých a že čím efektívnejšie funguje, tým sú občania spokojnejší. A ešte jednu vec musia politici rozhodnúť. Či je tu štát na to, aby kormidloval, alebo vesloval. Ak totiž robí oboje, tak potom dosahuje výsledky, ktoré sú nám dnes dobre známe a ktoré občania pociťujú denne.
Zdroj:
Zdravotnícke noviny č. 19/2023
