Útvar hodnoty za peniaze (ÚHP) vznikol niekedy v roku 2016. Zvláštnosťou je, že vznikol počas vlády R. Fica, keď sa štát iba tak hemžil „našimi ľuďmi“. Hlavnou funkciou mala byť kontrola toho, či štát za svoje peniaze dostáva adekvátnu hodnotu.
Niektorí ekonómovia už vtedy ihneď hovorili, že z ekonomického hľadiska je to veľmi smiešne, keďže hodnota je veľmi subjektívna vec. Pre niekoho môže mať hodnotu aj to, keď svoje peniaze hodí do krbu. To, že ho peniaze zahrejú, mu stojí za tie peniaze.
Súčasne už vtedy zaznela odborná kritika o samotnom vzniku tohto úradu alebo ako to nazvať. Na úrade budú pracovať ľudia, budú mať výplaty, vybavenie, prostriedky, iné náklady. Všetko bude stáť veľa peňazí. Peňazí „daňových poplatníkov“. Pýtal sa vôbec niekto, či vznik ďalšieho takéhoto úradu je adekvátnou „hodnotou za peniaze“ pre týchto ľudí?
Autor si nemyslí, že kritika hneď po založení útvaru bola oprávnená, i keď skúsenosti so štátnym chápaním efektívneho hospodárenia majú naozaj ďaleko od reálneho života. Jeden z autorov myšlienky vzniku ÚHP, dnes už nebohý Martin Filko, v honbe za „najlepším možným svetom“ sa stal známym tým, že ak to bolo nutné, tak akosi trošku upravoval ekonomické parametre, aby to vyšlo v prospech etatistickej koncepcie poskytovania verejných služieb štátom.
To platilo a čoraz viac a viac platí pre úvahy ÚHP týkajúce sa zdravotníctva. V zásade však vo finále vidíme stovky, tisícky extrémne drahých úradov, doslova podľa Orwellovho vzoru, ktoré budú detailne kontrolovať, či peniaze v každom aspekte vašej ekonomickej aktivity sú míňané efektívne… až na samotné financovanie tých úradov.
Čo sa týka zdravotníctva, ÚHP najprv kontroloval ceny nákupu zdravotníckej techniky. To, čo je u súkromných poskytovateľov úplne bežné, nákup za čo najnižšiu cenu čo najvyššiu kvalitu, bez akéhokoľvek útvaru sa malo stať v štátnom zdravotníctve revolučnou novinkou.
V menšej časti to možno aj zafungovalo, prinajmenšom útvar vo svojich ročných správach vykazoval údajné úspory. Musíme byť kriticky opatrní v optimizme údajných úspor, pretože práve tento útvar bol schopný vyprodukovať elaborát o tom, že ak sa zrušia tri zastávky na železničnej trati Bratislava – Košice, tak sa cesta skráti o sedem minút. Potom by logikou veci bolo asi najefektívnejšie celý vlak zrušiť a šetrili by sme ako diví.
Postupne sa ÚHP prepracoval ku komplexnejším a onakvejším nápadom. Niektoré boli už oficiálne zverejnené, niektoré boli v iba v rozpracovaných materiáloch a neskoršie „upozadené“.
Napríklad, aby sa do novej Národnej detskej nemocnice, ktorá je plánovaná tak o 15 rokov (sic !) presťahovalo detské kardiocentrum, ktoré sa po dvadsiatich rokoch ledva vybudovalo v rámci NÚSCH.
V roku 2022 ÚHP skúmal ceny, ktoré platia zdravotné poisťovne štátnym nemocniciam. Zistili, že VšZP ročne zaplatila o 18 miliónov viac ako súkromné, a teda tu je problém. Pričom iba najväčšia slovenská nemocnica UNB ročne vyprodukuje stratu 49 miliónov eur. A tak sa dočítame v materiáli ÚHP aj takéto múdro: „Z dlhodobejšieho hľadiska je potrebné zabezpečiť, aby základné sadzby (jednotkové ceny) zohľadňovali náklady nemocníc, nie úhrady alebo ‚disponibilné zdroje‘ zdravotných poisťovní ako doteraz.“ Avšak čo všetko náklady nemocníc zahŕňajú, akosi nepíšu. Je nad slnko jasnejšie, že nákladový prístup k úhradám od poisťovní je cesta do pekla, pretože vykazované náklady by boli o chvíľu nekonečné. Vláda stráca energiu na žabomyšie vojny, bojuje proti zisku a proti krížovému vlastníctvu, hoci štát je najväčší krížový vlastník. Na jednej strane VšZP vypláca viacej, ako má peňazí (lebo je štátna a má na to od štátu befel), a do nákladov, najmä štátnych nemocníc, doslova vletelo vytrucované zvýšenie miezd, ktoré nie je kryté vyššou produktivitou práce. Zaujímavé by bolo sledovať vyjednávanie štátnych nemocníc so štátnou poisťovňou o úhradách, ale bude to iba akési kvázi vyjednanie, i tak sa rozhodne na Limbovej alebo na ÚHP.
Nedávno povedal prvý muž rezortu zdravotníctva iné múdro, že na Nemocnicu Bory neboli plánované peniaze. Aj na strednej zdravotnej škole sa učia, že peniaze sa neplánujú na poskytovateľa, ale na pacienta. ÚHP bol ideovým vodcom myšlienky, že štát poisťovniam určí nejakým vládnym nariadením či vyhláškou, koľko na ktorý typ zdravotnej starostlivosť majú hradiť. Tomuto nezmyslu sa už nevyrovná ani ďalší skvost z dielne vládnych strán, resp. poslancov, aby iba lekári špecialisti ako jediní mohli predpisovať pacientom lieky. Autori tejto geniálnosti, Palušková a Krajčí, to nazvali najväčšou reformou. Nuž najväčšia to bola, ale nie reforma.
Príčinou vyrábania týchto nezmyslov a chaosu je fakt, že vládni politici si neujasnili, aké hlavné funkcie má v ich ponímaní štát. Veľkú šancu, ktorú dostali po voľbách 2020, doslova premrhali. Premrštený etatizmus bez chápania súvislostí viedol k neuveriteľnému chaosu. Do svojho repertoáru zahrnuli technokratické riešenia problémov, čo je terminus technicus pre vládu úradníkov, ktorí si však pletú jablká s hruškami. Ak sa niekto z technokratov na ÚHP pozrie na anatomický atlas srdca a zamyslí sa, môžeme očakávať od neho celkom vážne myslenú otázku, či by predsieň a jedna komora nestačili.
Ak sa čitateľovi zdá, že cieľom článku je znevažovať ÚHP, tak to určite nie. To zvládnu MZ SR aj ÚHP akosi sui generis, sami od seba. Treba dúfať, že každá ďalšia vláda, ktorá tu bude, neprekoná v ignorantstve a neschopnosti túto súčasnú, hoci jeden nikdy nevie.
Zdroj:
Zdravotnícke noviny č. 18/2023 (4. 5. 2023)
