Nechceme pacientov v nemocniciach

Gabriela Bachárová:

Minister zdravotníctva Rudolf Zajac: Doplatky majú zabrániť zneužívaniu systému

Bude reforma zdravotného systému, ktorú predkladáte, pre ľudí únosná?

Nielenže bude únosná, ale aj veľmi prospešná, pretože je pre nich. Naši občania si to zatiaľ neuvedomujú. Ak však teraz nie sú spokojní s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a zdravotníctvo považujú za druhý najvážnejší problém slovenskej spoločnosti, ukazuje to, že reformu spraviť musíme. Musíme skvalitniť zdravotnícke služby a efektívne ich zdostupniť. To znamená, že občan sa musí dostať k zdravotníckym službám – a nie ako dnes, keď je síce nemocnica v meste, ale je prakticky nefunkčná, lebo už nemá peniaze ani na výplaty.

Ak si však pacient za viaceré veci bude priplácať, nestane sa zdravotníctvo pre niektoré vrstvy nedostupné?

Zdravotné poisťovne, lekári a nemocnice, ale aj občania budú musieť niečo pre reformu urobiť. Doplatky sme však nenastavili sociálne necitlivo, naopak, sú veľmi symbolické a majú iba jednu funkciu – zabrániť zneužívaniu systému. Každý si rozmyslí, či si vôbec pôjde vybrať recept, ak zaň bude musieť dať dvadsať korún. Je to svetová skúsenosť, nie náš nápad.

Chceme, aby si pacient uvedomil, že zdravotníctvo nie je zadarmo, všetci zaň tvrdo platíme a pritom sa nehospodári správne. Voči nemocniciam tiež urobíme tvrdé opatrenia a musíme zlepšiť ich hospodárnosť.

Rovnako y poisťovniach, ktoré dnes neplnia svoju funkciu, sú len redistribútormi peňazí a tvoria dlhy.

Zdravotná starostlivosť sa však môže stať nedostupnejšia napríklad tým, že ten, kto bude mať peniaze, sa dostane skôr na rad pri operáciách.

Na prvý pohľad to tak vyzerá. Myslíte si však, že sme schopní pýtať od občana úhradu za to, že mu budeme skôr operovať srdce, alebo za to, že ho skôr budeme liečiť na leukémiu? Máme isté typy plánovaných operácií, napríklad vybočeniny kostičiek na nohách alebo chronické zápaly slepého čreva, ktoré môžeme spraviť dnes, ale pokojne aj o tri mesiace. Niektoré operácie musíme odsúvať, aby sme mali peniaze na to, čo musí pacient dostať rýchlo, lebo to ohrozuje jeho život. Nakoniec – aj drieš čakajú pacienti na očné šošovky alebo na umelý kĺb a keď ich chcú dostať, korumpujú.

Tí, ktorí si za operáciu nebudú mať z čoho zaplatiť, však budú odsúvaní na neskôr.

Nie, pretože to bude sledovať, ich poisťovňa. Ťa pacientovi oznámi, kedy bude mať peniaze na takú plánovanú operáciu, a to musí byť záväzné. Nemôže sa stať, „aby pacienta odsúvali. Chceme, aby každý občan mal uzavretú jasnú zmluvu s poisťovňou, a tá musí ručiť za to, že bude správne ošetrený. Keď sa s ním niečo deje, zdvihne telefón a poisťovňa sa ho musí ujať. U nás toto nikomu nenapadlo. Poisťovňa si musí hľadať najvýhodnejšiu cenu u poskytovateľa a potom rozhodne: Vážený pán, váš žlčník bude operovať nemocnica v Skalici, nástup o tri týždne. Lebo poisťovňa vie, že v Bratislave stojí operácia 40-tisíc a v Skalici 11-tisíc. Znamená to, že musíme dať práva poskytovateľom zdravotnej starostlivosti a poisťovniam nakupovať a predávať služby.

Ak toto právo získali, nemohlo by sa stať, že poisťovne ponúknu nemocniciam čo najnižšie ceny, ktoré nepokryjú ich náklady?

Funguje niečo, čo málokto uznáva, a to sú trhové mechanizmy. Je to taká istá otázka, ako či by rožky nemohli stáť 4 koruny alebo 20 halierov. Rožky majú presne takú cenu, akú vygeneroval trh. A my tie ceny poznáme, sú totiž vypočítatemé. Vieme, čo stojí kilo múky, liter vady, kvasnice, elektrina. To isté vieme aj v nemocniciach. Otázka však je, čo stojí rožok v prípade, keď v pekárni päť pekárov a tridsať pomocníkov upečie tisíc rožkov, alebo keď v takej istej pekárni upečie tisíc rožkov jeden pekár a traja pomocníci. Problém našich nemocníc je, že máme veľmi veľa zamestnancov. Nemocničné rožky pečie veľmi veľa ľudí, a to sa odrazí aj na kvalite, lebo nikto za ňu nezodpovedá.

Dotkne sa teda šetrenie najmä nemocníc?

Slovo šetriť nemám rád, lebo tu nejde o šetrenie a plytvanie, ale o efektivitu. Ak jeden pekár dokáže upiecť tisíc rožkov, prečo, by malo piecť tisíc pekárov jeden rožok? To je efektivita, produktivita a kvalita práce. Tieto pojmy musia platiť aj v zdravotníctve a tam ich zatiaľ nikto veľmi neuznáva. Nieje našou úlohou hodnotiť nemocnice. Hodnotiť ich bude trh.

Aké ďalšie položky by sa v budúcnosti v zdravotníctve nemali ďalej preplácať zo zdravotných poisťovní?

Budeme mať tri polohy. V prvej bude to, čo je plne hradené, teda veci, ktoré občana priamo ohrozujú na živote a na zdraví a ktoré si sám nedokáže zaplatiť. Môže si niekto dovoliť dva milióny za liečbu cytostatikami a tri milióny za operáciu? Druhá poloha, to budú veci, na ktoré si pacient bude priplácať. To budú také, čo neohrozujú jeho život alebo zdravie. Napokon budú veci, ktoré vôbec nebudú hradené. Nechceme napríklad financovať telovýchovné lekárstvo. Keď vieme, že futbalista má desaťkrát väčšie nebezpečenstvo poškodenia menisku, nech si uzavrie poistku na stratu zárobku aj na liečebné nároky, lebo ten úraz si doslova privoláva svojím povolaním. Takisto aj rizikoví zamestnanci by si povinne uzatvárali poistky, ktoré budú kryť aj náklady na ich liečbu.

Čo ešte nebude plne hradené?

Veľmi sporná z pohľadu plného financovania je stomatologická starostlivosť. Chceme veľa investovať do prevencie u detí, nie sme však už schopní zo spoločného balíka financovať plnú stomatologickú starostlivosť a súčasne pritom nemať peniaze na infarkty. Možno sa to nebude našim občanom páčiť, ale musíme si zvoliť – buď zuby, alebo život. Každý rozumný človek volí život, lebo o zuby sa dá starať. Z plnej hradených služieb musíme vybrať tie, ktoré nemajú vplyv na život alebo zhoršenie zdravotného stavu, pacient ich však čerpá. Napríklad platená strava v nemocniciach. Nie je to pekný príklad? Veď každý musí jesť.

V tejto súvislosti sa však už objavujú názory, že v mnohých prípadoch je strava v nemocniciach súčasťou liečby.

Chceme preferovať jednodňovú chirurgiu, a to znamená, že vôbec nemáme záujem, aby pacienti boli v nemocniciach. Máme záujem o to, aby sa liečili doma. Preferujeme primárnu ambulantnú a špecializovanú ambulantnú starostlivosť. Chcem sa spýtať, či nejakého pacienta, čo má vysoký cholesterol, za dva dni v nemocnici cholesterolu zbavíme diétou, keď je to sústavný životný návyk? Chápať stravu ako súčasť liečby v skrátenom nemocničnom pobyte je vlastne len argument,: aby sme strašili občanov.

Nie sú pri jednodňovej chirurgii rizikom možné komplikácie, ktoré by mohli vzniknúť z pooperačných stavov a na ktoré by sa dalo lepšie prísť priamo v nemocniciach?

Komplikácie samozrejme hrozia vždy. Je úlohou poskytovateľov jednodňovej chirurgie, aby mali výkony, ktoré sú málo komplikované a aby si pacientov sledovali. Čo sa teraz stáva v nemocniciach? Pacienta odoperujú, leží v posteli, na noc je tam jeden lekár a sem-tam sa príde naňho pozrieť sestra. A čo sa stane v budúcnosti? Odoperujú ho, bude ležať doma, príde k nemu lekár a bude tam v noci sestra.

Pacienti by si mali sami vyberať kvalitnú nemocnicu. Je už predstava, podľa čoho by sa určovalo, ktorá nemocnica je dobrá a ktorá zlá?

Nie je našou úlohou hodnotiť nemocnice. Hodnotiť ich bude trh. Dobrá nemocnica je tá, ktorá bude mať dostatok objednávok a pacientov. Podľa čoho poznáte dobrú reštauráciu? Že je v nej veľa ľudí. Občania Slovenskej republiky, nikdy nechoďte do reštaurácie, ktorá je v čase obeda prázdna.

Nemocnica, ktorá sa o pacienta nestará, kde je pacient na ťarchu a personál je zvlčilý, nemá dôvod prežiť. Veľký význam v tomto pripisujeme regiónom. Nemocnice už nebudeme vodiť za ručičku, stále do nich dávať peniaze a stále ich ľutovať.

Ako sa však pacienti dozvedia, či je nemocnica dobrá, alebo nie?

Pacientom to veľmi hovoriť netreba. Vedia aj bez nás, kde sa o nich starajú a kde nie. Život ich to naučí. Kto nám hovorí, toto je dobrý obchod a toto nie? Kto hovorí, toto oblečenie kupuj a toto nie? Potrebujete, aby vám niekto povedal, ktoré oblečenie je dobré, v ktorom obchode je kúpené a ako vyzerá?

Predsa len, nemocničná starostlivosť je špecifická oblasť.

Samozrejme. Naši občania musia byť oveľa lepšie informovaní. To je možno jedna z úloh, ktorú musí zariadiť vláda. Nemôžeme stále zdravotníctvo zastierať rúškom tajomstva. Aj lekár sa musí s pacientom rozprávať a vysvetľovať mu, nesmie mu nič vnucovať. To sú veci, ktoré sme nerobili.

Má sa teda o informovanosť pacienta starať trh, alebo by mal dostať aj centrálne informácie?

Informácie musí dostať od svojej poisťovne. Sčasti sme aj my povinní zabezpečiť, aby ich dostal čo najviac. Ďalej vytvárame špeciálny Úrad pre dohľad a kontrolu, ktorý bude kontrolovať, či poisťovne aj nemocnice urobili pre pacienta to, čo zo zákona mali.

Štát by sa už podľa vás teda nemal starať o nemocnice. Majú krachovať len preto, že poisťovňa im nie je schopná dať toľko peňazí, koľko potrebujú?

Je však potrebné, aby mali nemocnice 63 lekárov na 60-lôžkovom oddelení? Samozrejme, že potom nestačia peniaze. Ukážte mi však na svete nemocnicu, ktorá povie, že ich má dosť. Z každých osem zamestnancov nemocnice sú ; traja nezdravotnícki pracovníci – účtovníci, údržbári.

Iba preto nemajú dosť peňazí?

Pre dve veci – vysokú prezamestnanosť a preto, že všetko zaisťujú. Majú široký produkt, ktorý musíme zúžiť.

Povedali ste, že si viete predstaviť, ak by sa niektoré nemocnice stali akciovými spoločnosťami. Ak by mali charakter obchodného podniku, z čoho by vyplácali zisky?

Musia hospodáriť tak, aby zisky tvorili. Čo motivuje v ekonomike pohyb? Iba zisk.

Prečo by kvalitný lekár mal dostávať tabuľkových 22-tisíc korún, keď môže dostávať 200-tisíc korún? Nemali by však ísť peniaze prioritne na zdravotnú starostlivosť?

Samozrejme, ani nepredpokladáme, že zisky budú miliardové. Nemocnice však nesmú robiť straty. Okrem toho, zisk nemusí byť len vo finančnej sfére, Nie je ziskom, keď nemocnica začne konečne platiť slušné mzdy svojim zamestnancom? Prečo by kvalitný lekár mal dostávať tabuľkových“ 22-tisíc korún, keď môže dostávať 200-tisíc korún? Zisk v brutálnom zmysle slova sú peniaze, ktoré mi ostali. Zisk je však oveľa viac – spokojný občan, kvalitné zdravotnícke služby, zníženie práceneschopnosti, zlepšenie zdravotného stavu či demografického vývoja.